Červen 2011

Každý po svojom

30. června 2011 v 17:54 | Romana |  Mentalita
Už som spomínala, že rodinka mi sľúbila úprimnosť za každú cenu. A vedia svoje slovo dodržať. Obaja rodičia však majú iný spôsob.

Treba vyložiť nákup mamutích rozmerov, tak chladnička ostala trochu dlhšie otvorená popri tom, ako som do nej ukladala veci. Ujo sa zdvihol z pohovky a kričí: "Pohyb, pohyb," všetkým trieska a moce sa mi pod nohami. Neskôr mi vysvetlil, že to preto, lebo je horúco a nie je dobré, keď je chladnička dlho otvorená. Mne je to úplne jasné, účel to splnilo, ale dôvod na krik to nebol.

Iný príklad: v chladničke k obedu nič nebolo a mala som strašnú chuť na briošku. Keď som si sadala k ujovi a jednému zo synov, pán domáci na mňa pozrel a povedal: "Toto sa neje na obed, to je na raňajky. Posledný raz." Samozrejme, moje stravovanie je vec môjho tráviaceho traktu, na druhej strane aj ich peňazí... Takže to chápem. Ale mohol mi to povedať kedykoľvek počas tých 5 minút, čo som si to jedlo rovno pod jeho nosom chystala.

Keď po večeri umyjem riad, ktorý sa nedáva do umývačky, nechám ho cez noc odkvapkať na doske pri dreze. Všimla som si, že ráno býva preč, ale prišlo mi to normálne, veď nie som tu na to, aby som 24/7 viedla domácnosť. Predtým, ako som dnes šla na nákup, som tete povedala, nech mi nechá odkaz, ak môžem pre ńu niečo urobiť. Po príchode som si našla lístoček, že mi ďakuje za ochotu, že treba vyvešať prádlo, že na večeru bude to a to a že mi vopred ďakuje, že nenechám riad na odkvapkávači, že má rada, keď sa tam nesuší. Len si predstavte, keby sa zmenila len drobnosť, trebárs, že by napísala: "Nenechávajte riad pri dreze, nemám rada, keď je z toho linka mokrá". Jednoducho, vie, ako to povedať. A to zaváži vždy a všade.

"Pre deti ste ako druhá mama"

26. června 2011 v 20:07 | Romana |  Mentalita
Včera večer rodičia odišli do hotela, mali veľkú akciu. Chalanov navštívili priateľky a dlho sa bavili pri telke, tak som sa stiahla do izby, že si konečne trochu upracem aj vo vlastnom. Našla som príručku od agentúry "Ako byť dobrou aupair". Plno kydov o tom, ako sa zbližovať s deťmi, ako vymýšľať rôzne hry, liečiť boliestky, ako im nahrádzať ocka či mamku. Po pár minútach si uvedomím, že v kúpeľni niekto súloží. Asi si viete predstaviť ten pocit. Ale ak nepomôžu ani dvoje zatvorené dvere...

Dnes som sa rozprávala s tetou, či je naozaj potrebné, aby som bola večer vždy doma. Odpovedala mi, že som tu nato, aby chalani nerobili blbosti. Ja, že nietorým blbostiam nezabránim. A ona: No to nie...

Ešte raz, prečo som vlastne tu?!

Ale určite sa nesťažujem. More je kilometer od domu, za domom les, chladnička plná maškŕt, neustály kontakt s jazykom a ešte aj plat. Stále je to najlepšia brigáda, akú si viem predstaviť

Oui ou Merde

26. června 2011 v 19:57 | Romana |  Mentalita
Ešte zo Slovenska mám takú typickú paranoju, že ak je nejaký problém, ak robím niečo zle, ak niekoho otravujem, dotyčná osoba mi to nepovie, povie to radšej niekomu inému a tak to ja ani nebudem schopná riešiť. Včera som sa to pýtala uja (s ním nemám veľmi šancu sa rozprávať, väčšinu času je buď v práci alebo spí). Zareagoval úžasnou hláškou: "Je vais vous dire tout de suite. Vous savez, en France, c'est soit blanc soit noir, jamais gris. En bref, c'est oui ou merde!"
("Určite vám hneď poviem. Viete, vo Francúzsku je všetko buď biele alebo čierne, neexistuje sivá. Čiže buď áno alebo to-teda-ani-náhodou-nie!")

Aj pre toto si myslím, že do mojej rodnej krajiny sa mi bude vracať ťažko.

Bol raz jeden zubný kaz...

22. června 2011 v 21:05 | Romana |  Všeobecné
Pár dní pred odchodom som si kúpila krásne nohavice. Síce ma trošku tlačili, keď som si sadla, no povedala som si, veď čo, schudnem. Ani som nevedela, akú pravdu mám.

V autobuse do Paríža sa začal ozývať jeden zo zubov. Dovtedy som myslela, že to len štrajkuje plomba, ktorú mám už rok, že sa nejako rozhodla trochu na seba pútať pozornosť. A bolesť pri čistení zubov niťou som zdôvodňovala jemným ďasnom. Zakrátko mi už však bolo jasné, že buď sa pod plombou niečo zrodilo alebo je problém s tým zubom vedľa. Ale keďže navonok vyzeral ok, nič som neriešila...

Ale ako hovorím, sotva som vytiahla päty, všetko sa mi to zrátalo! V prvý deň tu som skúšala žuť na jednej strane. Potom však nastávali bolesti aj keď vbehla do problémového zubu čo len omrvinka. A predvčerom začala bolesť prichádzať úplne náhodne, bezdôvodne a až sa mi z nej zahmlievalo pred očami. Aj keď som si hovorila, že "vydržím", netrvalo dlho a došlo mi, že 15 mesiacov sa proste také niečo vydržať nedá. Tak som sa odhodlala a oslovila tetu, či tu nemajú nejakých zubárov. Vysvetlila som jej situáciu, ona len chápavo prikyvovala a povedala, že hneď tomu svojmu zavolá, len musím brať do úvahy, že je veľmi ťažké sa k nemu dostať. Môže to trvať aj mesiac.
Tak som si povedala, že ak som vydržala doteraz...

Asi o tri hodiny som sa vrátila domov a teta kričí: "Ani sa nevyzúvaj, ideme k zubárovi!". Odviezla ma do krásnej modernej ordinácie kúsok od nás. Okolo prechádzajúci doktor sa na nás usmial ako koketný chlapec a jeho sestrička bola skutočne ústretová a milá. Vypísala formulár s mojimi údajmi a problémom, ktorý mám a sľúbila, že doktor ma vezme, len čo bude môcť. A pritom sa stále usmievala krásnym, úprimným úsmevom.

Asi o dve hodiny zvoní telefón, že o 16:15 ma lekár vezme. Medzitým som sa asi miliónkrát tete ospravedlnila, že to fakt nie je naschvál, že ju strašne nerada obťažujem a že normálne som zdravá ako ryba. Tá sa len milo usmievala, že úplne chápe, čo s človekom dokážu narobiť boľavé zuby.

Čakala som, kedy nás sestrička zavolá, lenže prišiel nás zavolať sám doktor a obom nám podal ruku. Pustil dnu aj tetu ako psychickú oporu pre mňa. Najprv sa ma spýtal, čo mám za problém, potom trošku (veľmi decentne!) o mne, že odkiaľ pochádzam a vraj viem veľmi dobre francúzsky. Nechal ma usadiť sa, že sa na to pozrie. "No, máte tam kaz..." Celý problém spočíval v tom, že kaz sa tvoril odspodu a popri vedľajšom už zaplombovanom zube to naoko úplne zaniklo. V priebehu pár sekúnd mi dal injekciu na lokálne umŕtvenie a do 10 minút bol zub zaplombovaný. Dokonca bielou plombou, ktorá je o dosť drahšia ako sivé, čo mi dávala súkromná zubárka na Slovensku a za ktorú sa platilo rovnako. Popri celom tom úkone sa ma stále pýtal, či to bolí, nebolí, či je toto a toto v poriadku a keď som jednu vetu nerozumela, pohotovo sa opýtal, či viem anglicky a zopakoval mi to v tomto jazyku. A pritom veselo štebotal so sestričkou a tetou. Po úkone sa s nami rozlúčil a povedal, že ak sa budú bolesti vracať, máme určite prísť.
Keďže ja jediná som naozaj vedela, ako to je s odškodnením slovenského poistenca za zákrok v zahraničí, požiadala som sestričku o dokumenty a zaplatila sumu, ktorá takmer ani nedosahuje príslušné poplatky na Slovensku u súkromníkov. Asi ma čaká trocha behačiek, ak budem chcieť tie peniaze naspäť, no v každom prípade, 40 eur nie je až tak veľa za navrátenú chuť do života a do jedla.

Asi hodinu po úkone nastalo v mojich ústach peklo, na ktoré nefungovali ani dva poctivé ibuprofeny a chvíľu som len ležala so silnou chuťou umrieť. Teta mi však dala svoje lieky od zubára a teraz mám pocit, ako by som sa znovu narodila. Pridŕžajúc si zrazu príliš voľné nohavice som si natrela briošku nutelou. Chce to oslavu!

Hm a teraz si predstavte, ako by to vyzeralo na Slovensku...

Prvé dojmy

20. června 2011 v 16:30 | Romana |  Jedlo
...vo Francúzsku rozhodne zaujímavá kapitola.

Ak si ale predstavujete kuchyňu plnú slimákov, žabích stehienok, syrov a vína, čaká vás menšie sklamanie

Chalani sa ma pýtali, čo si myslia Slováci o Francúzoch. Tak som im povedala najčastejší stereotyp z môjho okolia: že nejedia nič iné ako práve vyššie spomínané špeciality a že pijú víno už ako bábätká. Chalani mi povedali, že žaby a slimákov nikdy nejedli a dúfajú, že nikdy ani nebudú. Víno som od môjho príchodu prvý raz pila až včera večer v reštaurácii, doma ho rodina vôbec nekupuje a prekvapilo ma, že ani na takej veľkej slávnosti si chalani nedali alkohol. Vraj tu majú proti tomu zákony. No, aj my ich máme...
Mimochodom, syr som prvý raz uvidela v chladničke až pred chvíľou.

Tak začnime raňajkami. Ako som si všimla už v prvý deň, aj keď je chladnička plná nátierok, salám, plátkov mäsa a pod., pečivo som ešte nenašla. Včera som po prvý raz videla v tejto domácnosti chlieb. Zato je tu plno všakovakých krekrov a iných celo- aj necelozrnných chrumkacích náhražok, ktoré minimálne my doma jedávame len ak máme problémy s tráviacim traktom Takže aj napriek obrovským zásobám som ešte nikoho nevidela rańajkovať nič iné ako cereálie s mliekom.

Obedy a večere sú tu dosť podobné, väčšinou je nejaké mäso zo zemiakmi či inou prílohou, pričom predtým, počas aj potom sa je šalát. Pred pár dňami sa mi stala vtipná príhoda: krájala som rajčiny a teta otvorila chladničku, hovoriac: "Je tu kopa vecí, ktoré treba vyhodiť." Nato vytiahla zo tri balíky mäsa a mňa ovanul neskutočný puch. Vduchu som si pomyslela, že to malo byť vyhodené už dávno. Ona tie balíčky však postavila predo mňa: "To je miestna špecialita, budeme ju mať zajtra na obed." Tou špecialitou bol canard, čiže káčer (trošku sranda: prímorské mestečko a ich špecialita je hydina). Zjedla som kúsok a ďalej sa nedalo. Väžim si všetko jedlo a viem, že mnohí ho nemajú, ale to mäso neskutočne smrdelo a ešte stále ho v kuchyni cítim. A nechápem to. Veď aj doma robíme kačku a to až tak necítiť.
A v jeden večer prišiel ujo asi s 9 krabicami pizzy, jedli sme ju potom na obedy a večere tri dni. American style

Inak, včera v reštaurácii som urobila osudnú chybu: dala som si odporučiť jedlo, ktorého názvu som nerozumela. Povedala som si, čo už len také hrozné mi môžu dať. Za chvíľu prišiel tanier plný obrovských okatých kreviet. Trochu šok pre človeka, čo ich jedol maximálne tak fritované v McDonalde. Ešteže palacinka s karamelom a maslom bola skvelá ako len môže byť

Prvý deň

18. června 2011 v 18:17 | Romana |  Všeobecné
...je vždy trochu ťažký. Tu to však bolo celkom fajn.

Rodina si totiž najíma aupairky už 10 rokov, tak viac-menej chápu, že občas treba slečne trochu súkromia, že netreba od nej žiadať príliš veľa ani príliš málo a že sa jej uľaví, keď jej nechajú trochu času, aby si na to všetko trochu zvykla.

Ešte v ten večer po príchode mi teta hovorila, že zajtra ešte oficiálne nepracujem, že ona bude doma. Ráno mi ale stihla len povedať, že jeden z chalanov je na stáži, druhý posledný deň v škole, že ona musí odísť a že sa vráti okolo 13:00. Že sa mám zatiaľ vybaliť, zorientovať sa trochu v dome, popozerať, kde čo je. Dačo malé som zhltla a zadívala sa na mapu mestečka, čo mi dala.

Asi okolo 10:00 vstal ujo, ktorý robí nočné. Aby som trochu objasnila situáciu, manželia vlastnia hotel a reštauráciu, tým pádom od marca do novembra pracujú denne. Aj mi vysvetlili, že v tom majú istý režim, ale teraz ho ani veľmi nedodržiavajú, odchádzajú úplne náhodne a nečakane. Je to pochopiteľné, veď sú majitelia. No každopádne, ujo mi povedal, nech sa idem prejsť na pláž, že je vonku krásne, škoda sedieť dnu. Nakreslil mi na mape najkratšiu trasu, dal svoje číslo a ja som vyrazila.

Trvalo mi to síce asi raz toľko, čo malo, no nakoniec som dorazila až na pláž. Je tam krásne... Čistý piesok, prudké vlny, množstvo šťastných ľudí. A centrum mestečka plné reštaurácií, cukrární, obchodov s oblečením a iných super vecí




Po ceste späť som sa stihla ešte párkrát stratiť, ale nakoniec som včas dorazila. O chvíľu došla teta a vysvetlila mi, čo bolo treba ohľadom domácich prác. Vraj zatiaľ toho veľa robiť nemusím: v teň deň som de facto len postlala jednomu z chalanov, ožehlila asi 6 kusov oblečenia a s tetou vyvešala bielizeň. Povedala, že nejaký čas bude dávať prať sama a že potom to nechá na mňa, že žehlenie jej a manželových vecí robí nejaká iná teta a že ešte ďalšia teta chodí každý pondelok ráno robiť veľké upratovanie, takže netreba, aby som sa prliš namáhala. A že mám teraz vlastne do 19:00 voľno. Chvíľu som rozmýšľala, koľko asi zarábajú, keď si to všetko môžu dovoliť...

Vybrala som sa teda znovu na pláž a opäť sa tak trošku stratila Vlny boli ešte prudšie ako doobeda, pomaly sa aj zaťahovala obloha a vietor silnel. To sa mi príliš nepáčilo, mala som totiž len ľahké šatočky. Tak som sa vybrala späť. Opäť som si trochu poblúdila a keď som nakoniec dorazila "domov", bola som už ozaj dosť unavená, uzimená a niekoľkokrát zmoknutá. No a teta akosi medzitým odišla, na nákupy a vyzdvihnúť kľúč pre mňa... Tak som si dve hodinky počkala na terase a keď konečne teta prišla, len som sa hodila do postele a dlho sa zohrievala... Síce sme mali o 19:00 spolu robiť večeru, teta zasa nečakane zdrhla a o dve hodky došli obaja rodičia aj s pizzou. A bol večierok, aj s medovinou odo mňa.

Na "párty" mi teta vysvetlila, že chalani sú už veľkí a aupair si teraz najímajú len pre jej dobrý pocit. Chce, aby bola vždy v dome nejaká žena.

Len s chalanmi je to trochu ťažké. Neviete, čo presne od vás čakajú. Či sa s nimi baviť alebo ich neotravovať. Jednoho som sa včera spýtala a odpovedal, že ako chcem. Teraz sa potrebujem trošku zaklimatizovať, potom sa už trochu viac osmelím. Veď som tu len dva dni a budem tri mesiace. Ale všetci sú veľmi milí a ústretoví, takže zvykanie si nebude trvať dlho

Inak, nenadarmo je to plážové mestečko. Piesok je tu VŠADE.

Vidláčka v meste alebo ako to naozaj vyzeralo

18. června 2011 v 17:16 | Romana |  Všeobecné
Odchody sú vždy trochu ťažké. U nás padlo veľa sĺz. Ale je príjemné vedieť, že ľuďom vo vašom okolí na vás záleží...
Keď ma rodičia vyprevádzali na bus z Bratislavy, zistili sme, že nejde rovno do Paríža, ako som myslela. V skutočnosti bolo treba v Prahe prestúpiť. O polnoci. No skrátka, nič príjemné.

Keď autobus opustil Mlynské Nivy, poslala som pár rozlúčkových sms a krátko predtým, než som prešla hranicami, napadlo mi: čo to, preboha, robím? Ja idem k úplne neznámym ľuďom, čo ma pokojne môžu predať na biele mäso alebo sa len na mňa pozrú a rozhodnú sa, že ma budú neznášať... Samozrejme, nebolo to oprávnené, takto sa báť, ale asi je to trochu typické pre nás, Slovákov. Z takýchto úvah ma vyrušil ujo colník, ktorý urobil to, čo každý colník v mojom živote - asi 15 sekúnd pozeral striedavo na mna a na môj občiansky. A niet sa čomu čudovať, veľmi som sa od 15tich zmenila. Tak som mu to vysvetlila a on že "Dobrýýýý!" a šiel ďalej. Ale niekedy mám fakt trošku nahnané, či ma pustia.

Cesta prebiehala v poriadku a keď som prišla do Prahy, už som skoro spala. Preto sa mi veľmi nechcelo vyjsť z toho teplučkého autobusu do nie až takej teplej noci a hľadať zasa iný bus aj so všetkou tou batožinou. Žlté vozidlo smer Paríž prišlo asi s polhodinovým meškaním a tak sa personál snažil všetko vyriešiť rýchlo, čo nebolo príliš kompatibilné s mojím polnočným režimom. Ešte kým som čakala v rade a všetci okolo mna sa oháňali pasmi, napadlo mi: netreba hádam pas?! Samozrejme, že nie, je to predsa EÚ. Hm, ale ja idem potom rovno do Švajčiarska, to nie je v EÚ... Takže prvé, čo som spravila po nasadnutí do autobusu, bolo, že som skontrolovala, či je Švajčiarsko v šengenskom priestore. Našťastie áno, už od decembra 2008. Ale dosť "skoro" mi to napadlo...

V buse si vedľa mňa sadol krásny (tak akurát) svalnatý Čech. To bola radosť cestovať!

Keď som ešte v ten deň okolo 13:15 vystúpila na rue de Faubourg St. Michel, hneď som zamierila na Gare de L'Est. Chvílu som ju obliehala v snahe nájsť metro, kúpila lístok, potom ho šťukla a... A ostala uväznená v turnikete. Urobila som totiž tú chybu, že som najprv posunula pred seba batožinu a to sa zarátalo ako jeden prechod. A ja som tam ostala. Po pár minútach toho, ako ma nikto neriešil sa pri mne pristavili nejakí anglicky hovoriaci turisti a snažili sa mi všemožne pomôcť. Každopádne, nakoniec mi došli nervy a prešla som priestorom určeným na batožiny. Ešteže som predtým trochu schudla, inak neviem...

Dostať sa do metra bolo dosť kritické ako aj celá jazda v ňom. Keď som konečne vyšla z tej sardinkovej konzervy na Montparnasse Bienvenue, bola som rada, že som. A to som už mala len na skok na Gare de Montparnasse, kde bolo treba nastúpiť na TGV. Akurát bolo treba naň asi hodinu a pol počkať... Ale jediná naozaj komplikovaná časť cesty tak už bola za mnou.

Na parížskom metre ma inak dosť rozčuľovalo, že minimálne na tých dvoch staniciach vôbec neboli eskalátory - čo bolo dosť nepríjemné s toľkou ťažkou batožinou. Keby to boli len nejaké okrajové stanice, ale tam sa pretínalo aspoň 5 liniek. Nuž, mamičky s kočíkmi a ľudia s obmedzenou schopnosťou pohybu asi majú smolu.

Priznám sa, TGV ma trochu sklamalo. Akosi sa mi nezdalo, že by to bolo nejako neobvykle rýchle. Raz keď som stála v Bratislave v rade na lístok bolo predo mnou dievča, ktoré si kupovalo cestu vlakom po Európe a vyslovene žiadalo, aby vrámci Francúzska necestovala vlakmi TGV, že tam sa vytvorí vzduchový tunel a nič nevidno. No ja som videla dokonale všetko. Teda keby bolo čo vidieť. Samé stromčeky a lúčky a za tie 3 hodiny asi 4 stanice a jedna továreň. Zvláštne. Ale ani som to veľmi neriešila. V tom čase už prestala účinkovať obedňajšia káva a začala mi padať hlava. Bez menších problémov som v Bordeaux prestúpila na Arcachon a tam ma už čakala Madame. Pomohla mi s kufrom, dobre sme sa cestou porozprávali a ja som sa dozvedela asi všetko, čo som potrebovala vedieť. Keď sme prišli, všetci boli preč, okrem mladšieho z chalanov. Aj teta musela ísť do roboty, tak nás nechala, nech sa zoznámime. Zoznamovanie vyzeralo asi tak, že mladý pozeral Zúfalé manželky a odpovedal len, ak to bolo nevyhnutné. Tak som si šla ľahnúť. Viac ako 24 hodín na ceste, to je jednoducho dosť.

Voyage, voyage

13. června 2011 v 19:55 | Romana |  Všeobecné
Ahojte,

Tak už v stredu vyrážam a chcem vás poprosiť, aby ste na mňa mysleli. Cesta totiž nie je práve jednoduchá! 15. 6. vyrážam o 19:15 autobusom z Bratislavy. Na druhý deň o 14:00 prídem na Rue de Faubourg v Paríži, asi 500m odtiaľ by mala byť zastávka metra Gare de l'Est, snáď to nájdem... Potom sa zveziem zo 12 zastávok metrom a budem pátrať po železničnej stanici Gare Montparnasse. Tam nastúpim na trojhodinovú cestu vlakom TGV do Bordeaux. V Bordeaux treba prestúpiť na regionálny spoj smer Arcachon, kde si už po mňa rodina (snáď) príde a odvezie ma k nim do Biscarrosse (asi 35km). Čiže takto to má vyzerať. Ako to vyzerať bude, s tým sa pochválim hneď, ako budem môcť
Viacerí sa ma pýtali, prečo nejdem lietadlom, trvalo by to omnoho kratšie. V neposlednom rade je to otázka peňazí, no mňa veľmi láka práve cestovať, vidieť, ako sa krajina mení. A predovšetkým som mladá, dobrodružná a za každú srandu

Majte sa zatiaľ krásne

Ako sa stať au-pair 2

13. června 2011 v 19:27 | Romana |  Všeobecné
Ja som si teda po toľkých telefonátoch, návštevách agentúry, stresových situáciách, po toľkom fotení, tlačení a platení naivne myslela, že týmto je všetko vyriešené. Mám rodinu. Už len úspešne zoštátnicovať a vyraziť...
Ále kdeže!

Problém 1: Súhlas

Najprv som sa musela ozvať do brnenskej pobočky, či mi rodina bola z telefonátu sympatická. To isté musela urobiť rodina. Ale ani to nestačilo. Bolo treba, aby francúzska strana oficiálne potvrdila, že ma chcú a to pozývacím listom. Na ten sa čakalo približne 2 týždne, pričom som tŕpla, či si nemám radšej začať hľadať niečo iné, pre istotu... Slečna z brnenskej pobočky so mnou komunikovala poctivo, na môj mail dokonca zareagovala mimo pracovných hodín telefonátom, v ktorom mi vyjasnila, že list musí prísť najprv k nim a potom ho pošlú do slovenskej pobočky. A tu sa mi už začal zastavovať rozum... Každopádne, po spomínaných dvoch týždňoch volám do slovenskej pobočky a pýtam sa, či ešte stále neprišiel môj pozývací list. Nemám v úmysle niekoho krivo obviňovať, ale slečna, čo mi to zdvihla, po chvíli zatrkútala "Áno, máme ho tu.", pričom som nadobudla silný pocit, že si tam tie dokumenty vegetili už dlhšie. Dohodli sme si teda predodchodovú schôdzku.

Dostala som kontakt na agentúru vo Francúzsku, zoznam predvolieb na volanie zo zahraničia a zoznam užitočných rád typu snaž sa, nejedz veci určené deťom, nebi deti. Pochopiteľné a logické, len posledná ma, úprimne povedané, mierne zaskočila. Bolo to niečo približne v tomto štýle: "Aj keď sa to mnohým z vás bude zdať zábavné, všetci máme iné hygienické návyky. Je dôležité, aby ste sa počas pobytu u rodiny každý deň sprchovali a používali dezodorant. Ak budete čo len trochu páchnuť potom, rodina vás zrejme bude chcieť vymeniť."
No úprimne, nevedela som, či sa smiať alebo čo. Mám 65 kg, celé dni budem upratovať domček na pláži a nemám sa potiť?! No nič, asi si dám pri tejto príležitosti vyoperovať potné žľazy. Alebo ma možno ani nebude cítiť pri dvoch dospievajúcich chlapcoch...

Problém 2: Cesta

Ešte pred predodchodovou schôdzkou som mala zvlášť telefonát z agentúry, či som už zvažovala, ako budem cestovať. Samozrejme preto, že agentúra sa venuje aj predaju autobusových lístkov a leteniek. Dohodli sme sa teda na jednosmernom lístku Bratislava-Paríž za 39 eur, celkom fajn suma, v takom pohodlnom autobuse sa bude cestovať jedna radosť a len keď som šla busom do Prahy a späť, platila som 35 eur. Takže tu som sa nemala na čo sťažovať. Mestečko Biscarrosse, kam cestujem, je však doslova na konci Európy a bolo treba kúpiť aj lístok na vlak Paríž-Bordeaux a Bordeaux-Arcachon, kam si po mňa rodinka príde. Ale to už bol problém. "To my nerobíme." povedala spokojne slečna a viac ma už neriešila. A keby som šťastnou zhodou náhod nemala kamarátku, ktorá si už lístok na TGV diaľkovo kupovala, bola by som v keli. Našťastie ho vďaka nej už mám a dovolím si povedať, že za 146 eur by som si zaslúžila tých 5 minút s pomocou jeho kúpy cez SNCF.fr.
Ani nebudem spomínať, ako mi pred týždňom zavolali, že som im nenahlásila, kedy k rodine cestujem. Musela som agentúre do telefónu nadiktovať presne, kedy mi odchádza a príde autobus. Ich vlastný autobus, na ktorý mám lístok z ich vlastnej pobočky... Aspoň, že mi ponúkli nekresťansky vysoké poistenie a pritom akosi nespomenuli, že rodina mi už jedno kvôli tamojším zákonom platí.

Rodina nevyzerá veľmi zhovorčivo a pôsobí skôr indiferentne. Odpovedali mi na základné otázky, ale sľúbené rodinné fotky neposlali ani sa o mňa nezaujímali, len či nefajčím a viem plávať. Ani sa im nečudujem, určite sú zaneprázdnení a je to predsa iné, keď už nemáte maličké deti, o ktoré sa vám má to cudzie dievča z bývalého ZSSR starať.

Chalanov som našla na Facebooku, jeden (14) na fotke stíska frajerku a druhý fajčí (16). Ešteže ich už vychovávať netreba... No snáď bude sranda.



2. Rodinka U., pohraničná oblasť Francúzska a Švajčiarska

Keď som sa rozhodla, že ak nájdem dobrú rodinu, potiahnem to v tejto "brandži" trochu dlhšie, viac menej informačne som klikla na AupairWorld.com. Zverejnila som si fotku s mojím rozkošným synovcom, pridala pár viet o tom, aké sú deti jedinečné, fascinujúce a ako skôr učia ony nás ako my ich (niečo, čo myslím úplne vážne) a do troch dní som mala ponúk ako hrachu. Vybrala som si rodinku, ktorej sa ešte len má prvé dieťa narodiť a potrebujú k nemu au-pair, aby mohli pracovať. Už na fotke mi boli sympatickí, plat sa mi páčil, podmienky tiež. Na rozdiel od prvej rodinky chcú dobre vedieť, kto bude celé dni tráviť s ich drobným pokladom. Predebatovali sme na chat-e a Skype hodiny a dovolím si povedať, že obe strany majú dobrý pocit a tešia sa.

Všetko som vybavila z pohodlia kresielka pár klikmi a koľko ma to stálo? Ani cent.

V prvom prípade som sa pre agentúru rozhodla pre to, lebo v zahraničí nemám nijakých známych a budem mať lepší pocit, ak ma počas prvých pár mesiacov v cudzom svete bude niekto "kryť", ak bude treba, vymáhať môj plat a starať sa o moje bezpečie. Ale potom sa už hádam zorientujem sama.

Čo si o to myslíte vy?

Ako sa stať au-pair 1

13. června 2011 v 19:23 | Romana |  Všeobecné
Zvažovali ste niekedy pracovať ako au-pair? Nie je to zlý nápad, hlavne ak máte radi deti, nevadí vám upratovať, chcete sa dobre naučiť jazyk alebo jednoducho chcete "zmeniť vzduch". Ja som sa po 21 rokov života konečne rozhodla prestať sa báť vykuknúť von, či tamojšia tráva naozaj nie je miestami zelenšia. Nebolo to však jednoduché!

Aby som hneď na začiatok vyjasnila situáciu, už zopár mesiacov mám dohodnutú prácu v dvoch rodinách: u jednej strávim tri letné mesiace, u druhej nastúpim v októbri na rok. Ku každej ma priviedol úplne iný príbeh. V tomto článku by som vás rada uviedla do toho prvého.

1. Rodinka P., Acquitaine, Francúzsko

Február 2011. Končím bakalára v odbore prekladateľstvo a tlmočníctvo AJ a FJ a aj keď angličtina je pre mňa druhá prirodzenosť, francúzština dosť kríva. Po tom, čo sa rodičia rezolútne postavili proti mojej účasti v programe WORK & TRAVEL Canada-Montréal, v tichej zlosti som zavolala do prvej agentúry poskytujúcej pracovné pobyty vo Francúzsku a dohodla si stretnutie (pôvodne som s prácou au-pair nebola príliš stotožnená). Keď som naň prišla, privítal ma milý pán a hneď mi začal vysvetľovať podmienky práce. Treba mať aspoň priemernú znalosť FJ, pričom vaša angličtina musí byť výborná (tento fenomén ma celkom zaujal, nerozumiem mu, ale hneď ako sa dopravím k rodinke, spýtam sa, prečo to ľudia vo Francúzsku žiadajú), aké-také skúsenosti s deťmi (mimo rodiny) a - môj dodatok s odstupom času - veľa trpezlivosti. Po "otestovaní" mojej francúzštiny (pán mi ukázal francúzsky formulár a spýtal sa "Je to francúzština?") sme prešli k byrokracii. Predtým sa ma ešte stihol spýtať, či mám vodičák a či som aktívna šoférka. Preukaz mám, ale volantu sa bojím ako čert kríža, načo mi povedal, že to značne znižuje moje šance, ale že aj o také dievčatá sa nájde záujemca. Nuž sme pokračovali. Pracovník predo mňa postavil nepríjemne vysokú kopu formulárov a vtedy som vycítila, že najbližšie týždne sa asi dosť nabehám. Celkovo som musela dodať:

1. 4-stranový formulár o mojej osobe, vzdelaní, predstavách o práci, skúsenostiach, atď.
2. "Lettre pour la famille" - list rodine
3. min. 4 fotky, kde som s deťmi, popis k fotkám
4. charakteristiku mojej osobnosti od niekoho známeho, kto ale nie je rodina/najlepší priateľ
5. odporúčanie od osoby, ktorej som sa starala o dieťa (nie rodina), vypísať podrobnosti o starostlivosti a uviesť na seba kontakt
6. výpis z registra trestov (3-eurový kolok)
7. výpis zo zdravotnej karty, tzn. celý môj lekársky životopis (5 eur)
8. kópiu a preklad môjho maturitného vysvedčenia a rodného listu (preklad stál 2 x 20 eur)
9. kópiu občianskeho preukazu
10. 3 fotky pasového formátu

Keď mi ústretový pán vysvetlil čo a ako, dostala som priestor na otázky. Zistila som, že za registráciu agentúra žiada 20 eur a 126 doplatím, keď mi nájdu rodinu. Že prácu nenájdu možno dvom ľuďom z desiatich, pričom zväčša je problém vo fotkách (osoba nepôsobí sympaticky, fotky vyzerajú nedôveryhodne či upravovane, ap.). Že najväčšia šanca je, že skončím v Paríži a okolí, lebo tam je najviac "au-pairchtivých" ľudí. A že dokumenty najlepšie doniesť do marca (t. j. za dva týždne).

Hneď po odchode z agentúry som spustila svoje energický mód a dala sa do vybavovania formalít. O dva týždne som sa tam opäť zastavila, tento raz ma privítala pre zmenu slečna, všetko skontrolovala, vyriešila môj chronický strach, že tesne pred odchodom si dačo zlomím a prídem o všetky náklady (pripoistenie za 4 eur pre takýto prípad) a sľúbila, že hneď, ako o mňa prejaví nejaká rodina záujem, budú mi volať. Vtedy som sa už na prácu veľmi tešila, tak som sa jej spýtala, kedy asi predpokladajú, že sa niečo nájde. Vysvetlila mi, že sú také dva "turnusy", marec-apríl, vtedy hľadajú au-pair tie rodiny, čo už vedia, že ju na leto potrebujú a máj-jún, kedy začnú zháňať tí, čo si to uvedomili na poslednú chvíľu. Poďakovala som a odišla.

Keď som o dva dni oslavovala v hlučnej čajovni kamarátkine narodeniny, začal mi zvoniť telefón. Volala slečna z brnenskej pobočky, že istá rodina o mňa prejavila záujem. Takú promptnosť som naozaj nečakala ani v najdivokejších predstavách. Nefajčiari, hoteliéri z pobrežného mestečka, majú dvoch chlapcov-pubertiakov a potrebujú k nim "staršiu sestru". Spomínaná neuveriteľne milá a trpezlivá slečna mi nato poslala ich kompletný spis na mail a ešte v ten deň sme si dohodli telefonát s pani domácou. S ich údajmi som bola celkom spokojná, rodičia vlastnia hotel a v lete pracujú každý deň, doma sú len tri hodiny denne. K dvom synom (14 a 16 rokov), o ktorých sa už pochopiteľne príliš starať netreba, chcú, ako som už povedala, "une grande soeur". Keďže sama pochádzam z troch detí, viem, že byť staršia sestra znamená udržiavať dom čistý, chystať im jesť a ak by niečo potrebovali, byť tu pre nich. A to mi akurát vyhovovalo. Na telefonát s Madame Sylvie som sa trošku povzbudila medovinou, pričom za pár minút sme sa obe chichotali a hovorili si, ako sa na seba tešíme.

Bola som mimoriadne spokojná so situáciou ako aj sama so sebou. Nevedela som, že ma čaká ešte kopa ďalších komplikácii, kým sa môj sen o lete vo Francúzsku splní. O tom vám s radosťou porozprávam v ďalšom článku.