Vidláčka v meste alebo ako to naozaj vyzeralo

18. června 2011 v 17:16 | Romana |  Všeobecné
Odchody sú vždy trochu ťažké. U nás padlo veľa sĺz. Ale je príjemné vedieť, že ľuďom vo vašom okolí na vás záleží...
Keď ma rodičia vyprevádzali na bus z Bratislavy, zistili sme, že nejde rovno do Paríža, ako som myslela. V skutočnosti bolo treba v Prahe prestúpiť. O polnoci. No skrátka, nič príjemné.

Keď autobus opustil Mlynské Nivy, poslala som pár rozlúčkových sms a krátko predtým, než som prešla hranicami, napadlo mi: čo to, preboha, robím? Ja idem k úplne neznámym ľuďom, čo ma pokojne môžu predať na biele mäso alebo sa len na mňa pozrú a rozhodnú sa, že ma budú neznášať... Samozrejme, nebolo to oprávnené, takto sa báť, ale asi je to trochu typické pre nás, Slovákov. Z takýchto úvah ma vyrušil ujo colník, ktorý urobil to, čo každý colník v mojom živote - asi 15 sekúnd pozeral striedavo na mna a na môj občiansky. A niet sa čomu čudovať, veľmi som sa od 15tich zmenila. Tak som mu to vysvetlila a on že "Dobrýýýý!" a šiel ďalej. Ale niekedy mám fakt trošku nahnané, či ma pustia.

Cesta prebiehala v poriadku a keď som prišla do Prahy, už som skoro spala. Preto sa mi veľmi nechcelo vyjsť z toho teplučkého autobusu do nie až takej teplej noci a hľadať zasa iný bus aj so všetkou tou batožinou. Žlté vozidlo smer Paríž prišlo asi s polhodinovým meškaním a tak sa personál snažil všetko vyriešiť rýchlo, čo nebolo príliš kompatibilné s mojím polnočným režimom. Ešte kým som čakala v rade a všetci okolo mna sa oháňali pasmi, napadlo mi: netreba hádam pas?! Samozrejme, že nie, je to predsa EÚ. Hm, ale ja idem potom rovno do Švajčiarska, to nie je v EÚ... Takže prvé, čo som spravila po nasadnutí do autobusu, bolo, že som skontrolovala, či je Švajčiarsko v šengenskom priestore. Našťastie áno, už od decembra 2008. Ale dosť "skoro" mi to napadlo...

V buse si vedľa mňa sadol krásny (tak akurát) svalnatý Čech. To bola radosť cestovať!

Keď som ešte v ten deň okolo 13:15 vystúpila na rue de Faubourg St. Michel, hneď som zamierila na Gare de L'Est. Chvílu som ju obliehala v snahe nájsť metro, kúpila lístok, potom ho šťukla a... A ostala uväznená v turnikete. Urobila som totiž tú chybu, že som najprv posunula pred seba batožinu a to sa zarátalo ako jeden prechod. A ja som tam ostala. Po pár minútach toho, ako ma nikto neriešil sa pri mne pristavili nejakí anglicky hovoriaci turisti a snažili sa mi všemožne pomôcť. Každopádne, nakoniec mi došli nervy a prešla som priestorom určeným na batožiny. Ešteže som predtým trochu schudla, inak neviem...

Dostať sa do metra bolo dosť kritické ako aj celá jazda v ňom. Keď som konečne vyšla z tej sardinkovej konzervy na Montparnasse Bienvenue, bola som rada, že som. A to som už mala len na skok na Gare de Montparnasse, kde bolo treba nastúpiť na TGV. Akurát bolo treba naň asi hodinu a pol počkať... Ale jediná naozaj komplikovaná časť cesty tak už bola za mnou.

Na parížskom metre ma inak dosť rozčuľovalo, že minimálne na tých dvoch staniciach vôbec neboli eskalátory - čo bolo dosť nepríjemné s toľkou ťažkou batožinou. Keby to boli len nejaké okrajové stanice, ale tam sa pretínalo aspoň 5 liniek. Nuž, mamičky s kočíkmi a ľudia s obmedzenou schopnosťou pohybu asi majú smolu.

Priznám sa, TGV ma trochu sklamalo. Akosi sa mi nezdalo, že by to bolo nejako neobvykle rýchle. Raz keď som stála v Bratislave v rade na lístok bolo predo mnou dievča, ktoré si kupovalo cestu vlakom po Európe a vyslovene žiadalo, aby vrámci Francúzska necestovala vlakmi TGV, že tam sa vytvorí vzduchový tunel a nič nevidno. No ja som videla dokonale všetko. Teda keby bolo čo vidieť. Samé stromčeky a lúčky a za tie 3 hodiny asi 4 stanice a jedna továreň. Zvláštne. Ale ani som to veľmi neriešila. V tom čase už prestala účinkovať obedňajšia káva a začala mi padať hlava. Bez menších problémov som v Bordeaux prestúpila na Arcachon a tam ma už čakala Madame. Pomohla mi s kufrom, dobre sme sa cestou porozprávali a ja som sa dozvedela asi všetko, čo som potrebovala vedieť. Keď sme prišli, všetci boli preč, okrem mladšieho z chalanov. Aj teta musela ísť do roboty, tak nás nechala, nech sa zoznámime. Zoznamovanie vyzeralo asi tak, že mladý pozeral Zúfalé manželky a odpovedal len, ak to bolo nevyhnutné. Tak som si šla ľahnúť. Viac ako 24 hodín na ceste, to je jednoducho dosť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama