Červenec 2011

Lepšia aupairka bez vankúša ako...

31. července 2011 v 18:43 | Romana |  Mentalita
No poviem narovinu, že takto ma už dlho nikto nenasr... nenasrdil.

Včera som si okolo 22:30 konečne ľahla spať. O jednej ma však budí búchanie na dvere. Nie búchanie typu "Klopi klopi klopi, ak náhodou ešte nespíš, ozvi sa...", nie, proste trieskanie, ako keby šlo o život. Najprv som si pomyslela, že starší z chalanov je zasa bourré a že keď ho budem dosť dlho ignorovať, odíde, ale potom mi napadlo: čo ak horí dom? alebo sa stala nehoda? Tak som sa teda zdvihla a otvorila som dvere. Ani ma neprekvapilo, že pri dverách stojí starší. Stojí a nič.

Tak sa pýtam:
"Qu'est-ce qu' il y a?" (Čo je?) - na čo som doteraz nesmierne hrdá, za takých podmienok vypotiť reakciu v jazyku, ktorý mi stále nie je príliš blízky - a on: "Potrebujem vankúš." (Z jeho izby bolo počuť ženský hlas). Moja izba je totiž zároveň skladisko posteľnej bielizne ako aj harabúrd, ktoré sa akosi nikomu nechce vyhodiť. Mala som silný pocit, že sa mi sníva, tak som mu zažla, pokrčila plecami a šla na wecko. Potom som sa vrátila, v skriniach všetko rozhádzané a... A je mi to jedno, zaspím.

Ráno rozmýšľam, kde je môj vankúš. Pri upratovaní izby inkriminovaného mladého muža zistím, že na jeho posteli. Zrazu chápem, prečo mám tie kruhy pod očami a prečo ma bolí hlava. Nepríjemné prebudenie v noci. A keď zistil, že nový vankúš treba navliecť, jednoducho čorkol môj. Povedala som si, že bol asi predsa len pod vplyvom, že na to zabudnem. Celý deň ma ale bolí hlava. Snažím sa pospať si, ale vedľa stále súloží druhý chalanisko s priateľkou. Tak som sa rozhodla ísť za starším.

"Prečo si ma včera v noci zobudil?"
"Lebo som potreboval vankúš." (výraz typu: blbá otázka!)
"To je ale veľmi nepríjemné, niekoho tak zobudiť..."
"Je mi ľúto, ale vankúše sú v tvojej izbe..."

No comment.

Otázka priorít

30. července 2011 v 22:41 | Romana |  Všeobecné
V 35-stupňových horúčavách sa človek nevydrží dlho opaľovať, aj keď je oceán dosť studený, telo si žiada hodiť sa doň. Po polhodke slnenia sa mi začalo byť nedobre, tak som sa rozhodla osviežiť sa. Ľudia skákali, šantili, plávali, smiali sa, špliechali, zbierali mušle... A všetci bez slnečných okuliarov. To mi príliš nešlo do hlavy: nevážia si svoje oči? Veď vo vode sú slnečným lúčom vystavení snáď ešte viac... Alebo že by sa tieto dôležité doplnky slanou vodou ničili? Nerozhodný

Každopádne, ja som sa rozhodla zaviesť nový trend. So svojimi milovanými Bialucci na očiach Úžasný som sa hodila do mora. Príjemne sa mi plávalo, skákalo a pozeralo na horizont... Keď tu zrazu sa privalí vlna, ktorá ma zatlačí 20 cm pod hladinu a odhodí tri metre. Pár sekúnd letím a pritom sa topím. Hlavou sa tresnem o lýtko mladého svalnatého muža a iba máličko chýba k tomu, aby mi voda odniesla plavky. Okuliare si však vzala. Možno za to, že ma tento raz ušetrí.

...Alebo možno práve vyplávali niekde v Bostone. Usmívající se

O fašírkach a bicykloch

29. července 2011 v 20:53 | Romana |  Všeobecné
Asi pred týždňom som si našla ráno od tetulky odkaz, že treba ísť na obed kúpiť 4x steak haché, čiže fašírku. Do mäsiarstva. Chlapci mi vysvetlia, ktorého.

Vtedy ešte bol "zákon", že musím s chlapcami jesť o 12:30. O 11:30 nebol hore ešte ani jeden. A treba to aj pripraviť... Už som začínala byť trochu netrpezlivá. Samozrejme, vedela som, kde je mäsiarstvo, ale nebola som si istá, že chodia práve do tohoto. O cca 11:35 sa z postele aj s priateľkou vykotúľal starší. Sadla som si k nim, keď raňajkovali. Vysvetlila som mu. On: "Veď choď do LIDLu... vieš, kde to je, nie?" "Jasné, ale je tam, že boucherie... Keby tvoja mama chcela, aby som šla na fašírku do LIDLu, napísala by LIDL..." No a ten sa tam doslova začal chystať za hlavu, že čo to od neho za náročné úkony všetci chceme. Prišiel totiž neskoro v noci a tak trochu bourré (krásny slovenský ekvivalent znie nadrbaný Smějící se). Nebol teda príliš vo forme. Našťastie situáciu vyriešila jeho priateľka, ktorá na tretí pokus telefonicky skontaktovala tetu a mladý ju otrávene oslovil: "A si si istá, že nemôže ísť do LIDLu...?!" Zložil a opäť sa chytal za hlavu. Priateľka na mňa: "Nakreslíme ti mapku..." a on: "Nie!" Ja: "Tak prinesiem mapu mesta a ty mi ukážeš, kde." "Nie! Teddy tam pôjde..." (mladší) Mladší pokrčil plecami a brala som to ako hotovú vec.

Polhodku na to sa ešte stále nič nedeje, obed nikde, všetci v dome. Zídem dolu analyzovať situáciu a mladý mi hovorí: "Keď budeš môcť, pôjdeme tam..." No, myslela som, že to zvládne, ale čo už, poďme všetci... Smějící se O desať minút sme vyšli z dverí a v tom momente začalo pršať. Ako z krhly. "No, prší, tak pôjdeme na bicykloch..." Ups.

V jedenástich som mala na bajku nehodu a odvtedy som naň nesadla. Vôbec mi to nechýbalo. Tento bicykel bol ešte strašne starý, neskutočne vŕzgal, akoby sa chcel každú chvíľu rozpadnúť, sedadlo bolo na moje rozmery strašne vysoko, takže počas cesty som asi trikrát skoro padla. Pričom som si bola takmer istá, že každú chvíľu zomriem, pretože sa odniekiaľ vynorí auto a zvalcuje ma, tento raz se vším všudy. On si počas cesty veselo telefonoval s priateľkou. No, v každom prípade, vyviazla som len s modrinou 3x5cm na lýtku. Niet nad terapiu šokom.

Prišli sme a už som sa chystala tie fašírky spraviť, keď mi prišiel do kuchyne starší a začal frflať, že ja to osmažím príliš. Hodil to na 4 minúty na panvicu a bol šťastný. Ja by som sa toho asi ani nechytila. Nj... Chacun a ses gouts. Proi gustu žiadny dišputát.

A jedného krásneho dňa...

29. července 2011 v 0:33 | Romana |  Jedlo
...som si povedala: mám toho dosť. Mám dosť toho, že nemám žiadny voľný deň, že som stále v strese, že odo mňa chcú neuskutočniteľné, že nemám priateľa, že nemám ideálnu postavu, že nesvieti slnko, že mi došlo sójové mlieko, že neviem čím sa chcem v živote živiť, že moja franina je stále biedna, že mi chýbajú treska a rožky, kapustnica, mastený chlieb... Že už mám dosť kačíc, skoro-surových steakov, divnej fazule, morských plodov, čo polku času pytvám. Že potrebujem niečo, čo je všade rovnaké.
Skončilo to takto:


...Aj tak môže vyzerať francúzska večera Smějící se

Ešteže som si už umyla zuby...

29. července 2011 v 0:12 | Romana |  Jedlo
Ako väčšina dievčat, milujem sladkosti. A asi všetko, čo obsahuje čokoládu. Len nie Tesco čokoládovú pochúťku a jemu podobné Smějící se

Tu je výroba sladkostí dosť rozvinutá, majstri sa delia na tzv. patissiers, chocolatiers, glaciers, crepiers a confissiers. Patissier vyrába koláčiky, chocolatier asi hocičo čo sa týka čokolády, glacier rieši zmrzlinu, crepier palacinky a confissier z každého rožku trošku, od bonbónov, gumených mackov, pendrekov až po cukrovú vatu či penové pusinky. Ja som navštívila jeden obchodík hrdo nesúci nadpis Maitre Boulanger-Patissier (Majster pekár-cukrár) a vyniesla som odtiaľ toto:


Nutno dodať, že priemer tejto maxicookie je (bol Smějící se) 10 cm! Vyšla ma na jedno euro.

...Jo, a ešte toto:



Jeden s karamelovou plnkou, druhý s lekvárom a čokoládovou penou. Boli ešte lepšie, ako vyzerajú... Tieto dva zázraky ma vyšli každý na 2,80 euro a tie peniaze stáli zato! Mrkající

...Tak a už len cvičiť a pracovať, nech si ich môžem dopriavať častejšie! Mrkající

LIDL - ten je proste najlepší

28. července 2011 v 23:40 | Romana |  Mentalita
Mestečko disponuje drobným supermarketom LIDL. Na počudovanie, sortiment je dosť podobný tomu v Banskej Bystrici Smějící se
Až na to, že...

...že ak ste muž, nemôžete ísť dnu polonahý! Ktovie, či baby môžu hore bez Mrkající
A musíte sa pred návštevou tejto modly konzumu obuť. Inak vás o to vyslovene požiada ľubovoľný zamestnanec.

Ah, a aby som nezabudla...

V nedeľu príliš nenakúpite. A to vo Francúzsku celkovo nie. Toto je celkom výnimočné, práve kvôli prekvitajúcemu turizmu. Francúzske supermarkety totiž v nedeľu normálne ležia úhorom. Mnohí to nazývajú nedostatočné služby. Ja by som to nazvala rešpekt voči občanom. Zamestnanci si oddýchnu, ľudia si z nákupov nerobia víkendovú rodinnú aktivitu a povedzme si úprimne, čo také súrne v nedeľu potrebujete, čo nekúpite na benzínke?

Ako som skoro odišla 2

28. července 2011 v 23:28 | Romana |  Mentalita
Obvolala som kamošky, zaplatila lístok na TGV, napoly zbalila kufor a spokojne si ľahla spať. O tri dni som doma.
Ale stalo sa, čo sa nemalo.
Z hlbín môjho ja, o existencii ktorých som ani nevedela, sa vyvalilo more sentimentality. Uvedomila som si, že mám chlapcov a tetu rada. Že by mi strašne chýbali. A že aj budú, keď raz odídem. Ale nebude to teraz.
Nemohla som Sylvie nechať v takej situácii. Už aj tak sa môže zblázniť, a ešte ja sa na ňu vykašlem? Vzala ma zubárovi, kupuje mi sójové mlieko, nikdy sa nehnevá... A teraz by už sotva našla niekoho na upratovanie každý deň a ak hej, nemala by čas všetko vysvetliť. Ja už som zabehaná. Pochopila som, že sa na mňa spolieha, že ma potrebuje. A že tu chcem byť pre ňu... Lebo ona ma prijala ako dcéru, ktorú nikdy nemala.

Samozrejme, tešila som sa na kamošky, rodinu a svoju vlastnú maminu. Ale aj tej by pomohlo, keby som doniesla domov tú sľúbenú výplatu. Takto by sa nevrátili ani náklady.

Keby som šla domov, asi by som zvyšok prázdnin investovala do charitatívnych prác. A toto mi prišlo ako super charita.

Okrem toho, strach je niečo nepopísateľné, ale práve preto tomu treba čeliť! Celý život som šla hlavou proti múru, ktorý predstavoval strach, prečo teraz prestať a utiecť? A doma si jazyk nijako neprecvičím... Naozaj som šla 2000 km len na to, aby som sa po pár týždňoch vrátila?!

No a povedzme si úprimne, nehrabalo by aj mne, keby som sa mala permanentne báť o svoje deti? To na zbláznenie sa celkom stačí.

Po lícach sa mi zasa rinuli slzy. A už som vedela, že ostanem.

Slovensko sa už na mňa tešilo a ja naň tiež, ale blízki pochopili moju voľbu. Zvlášť mama veľmi dobre chápala, akou dilemou som prešla.

Pokecala som s chalanmi a vysvetlila im, že som veľa rozmýšľala nad našimi rozhovormi (v ten deň boli úplne skvelí, dokonca si po sebe upratali!!!) a že ak Sylvie ešte nenašla náhradu, rada by som ostala s nimi. Oni, že treba si dobre zvážiť túto voľbu, ale oni by boli radi, keby som ostala... Tak som sa porozprávala s tetou a vysvetlila som jej svoje nočné úvahy. Povedala mi, že nemá zmysel, aby som tu ostávala len preto, že ona by to inak nezvládla, že by si nejako poradila, koniec koncov, chalani sú už veľkí. Ale bola rada, že chcem ostať, doslova povedala, že jej tým odpadá jedna starosť. Ale že sa porozpráva so svojím mužom...
Lístky som vrátila (z konečnej sumy 180 eur som prišla len o 10 eur), zavolali sme do agentúry, že odchod sa ruší. Sylvie mi podala telefón: "Alors, Mademoisselle Romana, vous vous sentez assurée?" ("Slečna Romana, cítite sa teda bezpečne?") Odpoveď som si len tipla. "Oui". Prinajhoršom sa o vlastnú bezpečnosť postarám sama.

Ako som skoro odišla 1

28. července 2011 v 23:06 | Romana |  Mentalita
Dlhšie som tu nebola... Bolo treba poriešiť nejaké problémy.
Na chvíľu som si dokonca myslela, že sa vrátim domov. Aj lístky som už mala kúpené.

Prvé dva týždne boli ok, viď moje predchádzajúce články, nič speciálne. Potom sa ale viackrát zopakovala jedna situácia: niekto niečo urobil zle a otec rodiny začal úplne šalieť. Napr. raz, keď nemohol nájsť kľúče. Začal po všetkých kričať, že to je naša chyba, nech hľadáme (úplne mu bolo jedno, že obedujem, pretože oni si doniesli svoje jedlo z reštiky a ja som si musela pripraviť sama). Samozrejme som nemala ani potuchy, kde sú... A ešte k tomu červené? Nikdy som v tom dome nevidela červené kľúče. Tak sa pýtam: "Rouge?" ("Červené?") a on: "Oui! Rouge! C'est une couleur! Rouge!" ("Hej! Červené! To je farba! Červená!") pričom svoj prehovor sprevádzal gestami, pri ktorých sa mi zastavoval rozum. S pokojom som mu povedala, že absolútne netuším, ale obligátne som sa šla pozrieť do izby. Medzitým mladší z chlapcov našiel kľúče vo svojej bunde. Navzájom si ponadávali a bolo.
Ja som si ale sadla to izby a plakala. Naposledy som plakala, keď sa mi rozpadol 4-ročný vzťah (teda tesne predtým, potom už bolo fajn). Nestalo sa to prvý raz a ja som sa ho začínala báť, fakt to bolo, ako keby mu zrazu šiblo... A narovinu, nech si kričí po svojich deťoch, ak mu to pripadá ok, ale ja nie som jeho dieťa! Volala som o tom s mamou, lebo som nevedela, "odkiaľ-pokiaľ", či je to normálne... Tá mi jednoducho povedala, že nik nemá právo sa ku mne takto správať a ak mám strach tam byť... A tak som sa rozhodla, že nestrávim zvyšok leta trasúc sa v izbe a čakajúc, čo príde. Zavolala som do francúzskej sesterskej agentúry a vysvetlila im, o čo ide. Povedali mi, nech si čo najskôr pohovorím s pani domácou.

Tak keď prišla teta domov, zavrela som sa s ňou do izby. Celé ma to dosť mrzelo, ona je ešte pod väčším tlakom, ale nikdy na mňa nebola ani len náznakom zlá, na každého sa usmieva, aj keď by ho možno najradšej vykopla von oknom, nerobí ľudom problémy a je až neuveriteľne tolerantná. Vysvetlila som jej, že viem, že hovorím o niečom strašne citlivom, koniec koncov, je to jej mažel, ľúbi ho... ale ja takéto správaie nedokážem tolerovať, je to ponižujúce a bojím sa. Ona bola samozrejme chápavá, ako vždy. Že jeho sa v práci každý bojí. Že sa ho bojí aj pani, čo im už 7 rokov chodí v pondelok ráno upratovať dom. Že ona sama si často poplače (neviete si to predstaviť, taká úžasná ženská to je, ja nie som sentimentálna, ale skoro aj mne bolo do plaču z toho, že tie oči, v ktorých vidím milujúcu maminu, často plačú...). On totiž nebol vždy taký. To od minulého roka, ked im k hotelu pribudla brasserie (v slovníku by ste to našli ako piváreň, ale to je krásna reštaurácia!)... Sám je prepracovaný a ona skoro nikdy nie je doma - a ak je doma pracuje - a to ho irituje, pretože jeho matka tiež celý život pracovala. Má teda pocit, že jeho synovia nemajú mamu a trpia, ako trpel on. Nechápe, že jeho synovia sú už na hranici dospelosti... A tak. Ale presviedčala ma, že je to človek s veľkým srdcom. A že nikdy nikoho neudrel. Ak by udrel ju či chalanov, berie obidvoch a kašle naňho. Ale v každom prípade, že nemá zmysel, aby som tu bola, ak sa mám len triasť.
Dohodli sme sa, že vydržím ešte 4 dni, čiže kedy mi najskôr pôjde autobus Paríž-BA. Nikomu nič nepovieme, len v predvečer ona povie mužovi a ja chlapcom... Dovtedy sa budeme tváriť, že je všetko v norme. Kúpila som lístky a tešila sa domov.

Lenže... lenže. Asi to všetko bolo na mne vidno, lebo pri večeri sa ma chlapci spýtali, či mi niečo nie je... No a ja som nikdy nevedela klamať. Tak sme sa o tom všetko porozprávali. Že to úplne chápu. Že sa ospravedlňujú za ich otca a za jeho správanie. Že nebol taký vždy... Ale za posledné roky nepamätajú deň, kedy bol doma a nekričal po nich. Aj počas tých vzácnych chvíľ, keď sú spolu, sa bavia výlučne o práci. Že mu začalo tak trochu hrabať odkedy mali problémy s miestnou mafiou. Že na hlavu jeho brata (s ktorým vlastní brasserie) bola vydaná odmena. Že v dôsledku vybavovania si účtov mnohí ich kolegovia skončili na vozíčku. Že mu pravidelne hrozili únosom detí (chalanov). Povedala som im, že ich mama často plače. Oni, že vedia. Že keď teraz odídem, bude treba jej pomáhať s domácnosťou. Oni, že vedia. Nikdy som neverila, že sa dá so 14- a 16-ročnými chalanmi tak porozprávať. Tak dospelácky.

Chlapec vo vývoji

1. července 2011 v 12:37 | Romana |  Jedlo
Zvykla som si, že obedy si robím sama a ak vyslovene jeden z rodičov nenavarí, nájdu si niečo v chladničke. Dnes som si vysmažila hranolky a Cordon Bleu. Už som končila, keď zrazu pribehne starší z chalanov:
- Čo varíš????!
- Eehm, pre teba nič, ale keď chceš, niečo spravíme...
- Hmmm... netreba...

O tri minúty vylovil z chladničky druhé Cordon Bleu.
- Môžem?
- Jasné.

V polovičke smaženia mu zvoní mobil:
- Haló... ahoj... -dlho nič- ...takže sa najem u teba? ok... čau...

Otočí sa na mňa:
- Noooo... najem sa u Axela, ale toto zjem, lebo som hladný...

Dojedol asi za 1/3 môjho času, nahádzal veci do umývačky a rozlúčil sa slovami:
- Tak zatiaľ... idem sa najesť!


...A stále nemá ani gram tuku! Závidím Na mne vidno každú hranolku.