Ako som skoro odišla 1

28. července 2011 v 23:06 | Romana |  Mentalita
Dlhšie som tu nebola... Bolo treba poriešiť nejaké problémy.
Na chvíľu som si dokonca myslela, že sa vrátim domov. Aj lístky som už mala kúpené.

Prvé dva týždne boli ok, viď moje predchádzajúce články, nič speciálne. Potom sa ale viackrát zopakovala jedna situácia: niekto niečo urobil zle a otec rodiny začal úplne šalieť. Napr. raz, keď nemohol nájsť kľúče. Začal po všetkých kričať, že to je naša chyba, nech hľadáme (úplne mu bolo jedno, že obedujem, pretože oni si doniesli svoje jedlo z reštiky a ja som si musela pripraviť sama). Samozrejme som nemala ani potuchy, kde sú... A ešte k tomu červené? Nikdy som v tom dome nevidela červené kľúče. Tak sa pýtam: "Rouge?" ("Červené?") a on: "Oui! Rouge! C'est une couleur! Rouge!" ("Hej! Červené! To je farba! Červená!") pričom svoj prehovor sprevádzal gestami, pri ktorých sa mi zastavoval rozum. S pokojom som mu povedala, že absolútne netuším, ale obligátne som sa šla pozrieť do izby. Medzitým mladší z chlapcov našiel kľúče vo svojej bunde. Navzájom si ponadávali a bolo.
Ja som si ale sadla to izby a plakala. Naposledy som plakala, keď sa mi rozpadol 4-ročný vzťah (teda tesne predtým, potom už bolo fajn). Nestalo sa to prvý raz a ja som sa ho začínala báť, fakt to bolo, ako keby mu zrazu šiblo... A narovinu, nech si kričí po svojich deťoch, ak mu to pripadá ok, ale ja nie som jeho dieťa! Volala som o tom s mamou, lebo som nevedela, "odkiaľ-pokiaľ", či je to normálne... Tá mi jednoducho povedala, že nik nemá právo sa ku mne takto správať a ak mám strach tam byť... A tak som sa rozhodla, že nestrávim zvyšok leta trasúc sa v izbe a čakajúc, čo príde. Zavolala som do francúzskej sesterskej agentúry a vysvetlila im, o čo ide. Povedali mi, nech si čo najskôr pohovorím s pani domácou.

Tak keď prišla teta domov, zavrela som sa s ňou do izby. Celé ma to dosť mrzelo, ona je ešte pod väčším tlakom, ale nikdy na mňa nebola ani len náznakom zlá, na každého sa usmieva, aj keď by ho možno najradšej vykopla von oknom, nerobí ľudom problémy a je až neuveriteľne tolerantná. Vysvetlila som jej, že viem, že hovorím o niečom strašne citlivom, koniec koncov, je to jej mažel, ľúbi ho... ale ja takéto správaie nedokážem tolerovať, je to ponižujúce a bojím sa. Ona bola samozrejme chápavá, ako vždy. Že jeho sa v práci každý bojí. Že sa ho bojí aj pani, čo im už 7 rokov chodí v pondelok ráno upratovať dom. Že ona sama si často poplače (neviete si to predstaviť, taká úžasná ženská to je, ja nie som sentimentálna, ale skoro aj mne bolo do plaču z toho, že tie oči, v ktorých vidím milujúcu maminu, často plačú...). On totiž nebol vždy taký. To od minulého roka, ked im k hotelu pribudla brasserie (v slovníku by ste to našli ako piváreň, ale to je krásna reštaurácia!)... Sám je prepracovaný a ona skoro nikdy nie je doma - a ak je doma pracuje - a to ho irituje, pretože jeho matka tiež celý život pracovala. Má teda pocit, že jeho synovia nemajú mamu a trpia, ako trpel on. Nechápe, že jeho synovia sú už na hranici dospelosti... A tak. Ale presviedčala ma, že je to človek s veľkým srdcom. A že nikdy nikoho neudrel. Ak by udrel ju či chalanov, berie obidvoch a kašle naňho. Ale v každom prípade, že nemá zmysel, aby som tu bola, ak sa mám len triasť.
Dohodli sme sa, že vydržím ešte 4 dni, čiže kedy mi najskôr pôjde autobus Paríž-BA. Nikomu nič nepovieme, len v predvečer ona povie mužovi a ja chlapcom... Dovtedy sa budeme tváriť, že je všetko v norme. Kúpila som lístky a tešila sa domov.

Lenže... lenže. Asi to všetko bolo na mne vidno, lebo pri večeri sa ma chlapci spýtali, či mi niečo nie je... No a ja som nikdy nevedela klamať. Tak sme sa o tom všetko porozprávali. Že to úplne chápu. Že sa ospravedlňujú za ich otca a za jeho správanie. Že nebol taký vždy... Ale za posledné roky nepamätajú deň, kedy bol doma a nekričal po nich. Aj počas tých vzácnych chvíľ, keď sú spolu, sa bavia výlučne o práci. Že mu začalo tak trochu hrabať odkedy mali problémy s miestnou mafiou. Že na hlavu jeho brata (s ktorým vlastní brasserie) bola vydaná odmena. Že v dôsledku vybavovania si účtov mnohí ich kolegovia skončili na vozíčku. Že mu pravidelne hrozili únosom detí (chalanov). Povedala som im, že ich mama často plače. Oni, že vedia. Že keď teraz odídem, bude treba jej pomáhať s domácnosťou. Oni, že vedia. Nikdy som neverila, že sa dá so 14- a 16-ročnými chalanmi tak porozprávať. Tak dospelácky.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 MissMarta MissMarta | Web | 29. července 2011 v 22:45 | Reagovat

hmmm mal by si brat prasky na upokojenie...to je v psychike...ach...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama