Srpen 2011

Stačí mi pozitívne myslenie a jogurt

31. srpna 2011 v 19:27 | Romana |  Všeobecné
Viem, sú aj pekné okamihy. Viem, treba s tým rátať, aupair je aj o samostatnosti a nezávislosti. No často sa tu cítim jednoducho nepochopená a osamelá.

Dune du Pyla

29. srpna 2011 v 21:50 | Romana |  Všeobecné

Alebo Dune du Pilat (stále ide o to isté Usmívající se) je najvyššia piesková duna prirodzeného pôvodu v Európe. Vypína sa 107 m nad hladinou mora, na šírku má 500 m, na dĺžku 3 km a jej celkový objem je 60 000 000 m2 piesku! Viete si to predstaviť? Pre mňa to bol doslova zážitok.

Ale pekne po poriadku. Duna je asi 16 km od môjho domu a už ma dožieralo, že tam chodia ľudia z Británie a Nemecka a ja nie, tak sme sa cestou z Arcachonu rozhodli odškrtnúť si zo zoznamu aj túto miestnu krásu. A tá naozaj k regiónu neodmysliteľne patrí. Dokonca "hrala" aj vo francúzskom filme Camping 2, ktorý sa odohrával práve v Arcachonskom zálive. Nuž sme teda prišli a celkom sa potešili, že parkovanie je zdarma. No... Ono bolo zdarma len na prvých 30 minút. Tak sme si povedali, že zatiaľ sa snáď aj otočíme a ak nie, tie 4 eurá nás nezabijú.

Nuž, 10 minút nám trvalo len zaparkovať. Miška to však zvládla bravúrne a tak sme sa odhodlane vydali k tomu piekovému gigantu. Vyliezli sme po takýchto schodíkoch:


Bol to trochu zaberák pre lemru môjho formátu, ale stálo to za to! Keď sa dostanete na vrchol, naskytne sa vám jedinečný pohľad. Vlastne hneď dva. Dychberúci Arcachonský záliv:


A keď sa otočíte o 180 stupňov, môžete sa pokochať zeleným morom sviežich borovíc.


Cestou dolu (teraz už priamo po piesku) sme si položili nejednu otázku: Ktovie, ako to vzniklo? Ktovie, prečo sa ešte nerozpadla, keď každý turista z nej zhodí piesok? A prečo všetci kráčajú a nik sa negúľa dole? My máme strašnú chuť! Smějící se

Ja rozhodne nie som človek sentimentálny, no ak niekedy zablúdite do Acquitaine, určite sa zájdite na tento div prírody pozrieť. Nechcelo sa mi odtiaľ vôbec preč, najradšej by som doteraz ležala na tom studenom piesku, tak blízko tej kráse. Človek by povedal, že sa tam bude cítiť malý a nepodstatný. Ja som na jej vrchole zistila, že svet vie byť ohromný a cítila som sa ako privilegovaná ako kráľovná, že v ňom môžem žiť.


Babička

28. srpna 2011 v 11:13 | Romana |  Mentalita
Žiaľ, nie tá od Boženy Němcovej. Naopak. Nedávno som sa naučila výraz, ktorý ju výborne vystihuje: vieille pétasse.


Babička s dedkom sú pôvodom Parížania. Pred mnohými rokmi sa spolu so svojimi dvoma synmi Jean-Lucom a Frédéricom presťahovali na juhozápad, sem do Bicarrosse. Vybudovali tu dva hotely a bar-brasserie, ktoré potom odovzdali svojim deťom. Jean-Luc si vzal Michele a majú spolu dnes astronomicky rozmaznaného haranta Clélie, o ktorej si na mojom blogu ešte čo-to prečítate. Frédéric si vzal Sylvie, z čoho vzišli dvaja synovia, po ktorých upratujem jointy a varím im obedy, zakiaľ súložia. Ale to teraz nie je dôležité.

Neraz som už spomínala Frédérica: je cholerický, panovačný a akoby večne prechádzal akousi krízou autority. Zatiaľ, čo Jean-Luc podedil pohodovú povahu po svojom otcovi, Frédéric je zasa verným obrazom svojej matky.

Prvé stretnutie s babičkou by som rada vymazala z pamäti, zrejme to ale nebude také ľahké.
Jean-Luc a Michele mali narodeniny, tak robili veľkú oslavu. Mňa požiadali, aby som prišla a spolu s ich aupair, Michaelou, pomohla babičke s prípravami. Je pravda, že som tam strávila len čosi vyše hodiny, no stálo to za to. Babička nás preháňala ako mohla, nosili sme hore-dolu po schodoch to a hento, na jej žiadosť presúvali 30-kilové kvetináče zdobiace okolie bazéna presne o 40 cm (lebo to "strašne" zmenilo celkový efekt), schovávali a vyťahovali ťažké a špinavé veci a tie špinavé potom umývali, "aby sa to blýskalo". Doteraz si pamätám, ako sme drhli gril a babička prišla a zahlásila medovým hláskom: "Allez les filles, donnez-vous de la peine!" (No tak, dievčatá, dajte si záležať!). Pritom väčšinou nám len gestami ukazovala, čo máme robiť, aby ešte viac podčiarkla, že pre ňu sme my, východné dievčatá, všetky rovnaké: negramotné a bezvýznamné. S Miškou sme mali chuť ju zniesť zo sveta, alebo aspoň nahlas stručne zhodnotiť jej osobnosť, no ja som sa už s podobnými ľuďmi stretla a bolo mi jasné, že keď ide len o dočasný kontakt, treba sa usmievať a myslieť si svoje. A tak sme - s úsmevom, samozrejme - čoskoro prišli do bodu, keď už babičke došla fantázia a mohli sme sa z toho spamätať.

Dve hodinky sme si oddýchli a potom prišiel čas začať párty. Pritom, ako sme s Michaelou popíjali údajne "najlepšie rosé vo Francúzsku", babička rozprávala Michele a Sylvie, že sme všetko spravili a dokonca s úsmevom, načo dodala, že sme veľmi serviteuses, čo som si vyložila ako úslužné. Keď si trochu neskôr babička riadne hrkla, začala nám rozprávať, že dnes bola na nás zlá, pretože s aupairkami nemá dobré skúsenosti. Vraj ona by chcela, aby si jej deti najímali mladé Francúzky, nie východniarky. Tie sú vždy lenivé, buď sedia za počítačom alebo si lakujú nechty, ako keby prišli na prázdniny. Ale že my sme iné a ak sa budeme aj naďalej starať o jej vnúčence, vrátime sa domov s peknými peniazmi. Nato ma dokonca pohladkala po vlasoch, z čoho by ma asi naplo, keby som nebola už pripitá.

Čo k tomu dodať...
1: nechce sa mi veriť, že všetkých tých 23 dievčat, čo tu predtým bolo, bolo takých
2: nič-moc úroveň, trestať niekoho za chyby druhých
3: som zvedavá, ktorá Francúzka by im pracovala v takýchto podmienkach za taký plat.

Po tom všetko som dúfala, že budeme mať od babičky pokoj. Ja aj celkom áno. Michaela nie.
V ich dome je totiž kopa miesta, zatiaľ, čo u nás vychádza priestor akurát na množstvo obyvateľov. Okrem toho, ona sa stará o Clélie, babičkinho miláčika (ono je to zasa logické, že chalani-pubertiaci majú babku v paži). Babička sa rozhodla prísť k nim na týždeň a z toho, čo mi Michaela porozprávala, nebolo to práve príjemné. Babička rýpala ako mohla, robila z nej psa-dojedača, dohliadala na to, aby nejedla mimo troch denných jedál a čo ma úplne dostalo, ani keď Miška zistila, že jej zomrel blízky človek, nedali jej deň voľna. Na to snáď ani neexistuje slovo.
Babku nemusí ani jej obľúbené vnúča. Normálne len maškrtí a nič poriadne nezje, lebo "mlieko nemôže, zeleninu nemôže, rybu nemôže..." Keď bola v dome babička, zjedla všetko. Babička takisto musí vždy sedieť pri nej, nepúšťa ju za kamarátmi a neustále jej vtĺka do hlavy, že nie je dôležité robiť to, čo ju baví, ale čo vynáša. A kopu iných vecí, ktoré sa snažím vo vlastnom záujme zatlačiť do pasívnej pamäti...

S babičkou sa našťastie často nestretávam. Ak áno, pozdravím ju Bonjour, ona si ma poriadne premeria od hlavy po päty a až potom odzdraví.
Ešteže nepatrím do rodiny.

Stránka na Facebooku

27. srpna 2011 v 21:04 | Romana |  Všeobecné
Milí čitatelia a čitateľky,
vytvorila som skupinu na FB, kde vás budem pravidelne informovať o nových článkoch. Nedarí sa mi však vložiť priamo tlačidlo "I Like" sem na stránku. Kým to doladím, nájdete ma ručne ako Pas de Fromage pour Toi. Teším sa Mrkající


Pikošky z podnikov

26. srpna 2011 v 21:32 | Romana |  Zo života miestnych
Tak, a pri večeri som sa dozvedela o ďalších zaujímavých situáciach, ktoré rodina zažila v práci Smějící se

Asi dva dni mali v bar-brasserie krízu: upchalo sa im wc. To sa klientom veľmi zle vysvetľuje. Všetci teda chodili na mužský, kým neprišiel údržbár a nevylovil (okrem iného, pravda Smějící se) z potrubia nôž. Ten sa tam zakliesnil a všetky tie vedľajšie ľudské produkty sa na ňom zachytávali. Čo ma najviac pobavilo, teta zahlásila, že to bola zrejme sabotáž zo strany konkurenčnej reštiky, ktorej pôjde teraz na revanš postriekať terasu olejom a (doslova) "Ak si na tom niekto zlomí nohu, aspoň dajú pokoj." Tvrdá konkurencia v Biscarrosse...

***

Jeden z mladých brigáduje v hoteli: upratuje po raňajkách v reštaurácii. Spomínal nám, že raz tam prišla žena s fúzami. Ale nie takými, čo ženy mávajú... že bola úplne zarastená dlhými čiernymi chlpami na brade aj nad ústami. Telo mala úplne ženské. Všetci na ňu samozrejme, zízali, no chlapec, ktorý ju mal privítať, mal iný problém: povedať Bonjour, Madame alebo Bonjour, Monsieur? Ani by som si nepomyslela, koĺko rôznych situácií musia bežní debaraséri riešiť.

***

Keď rodina kúpila priestor pre ich budúci bar-brasserie, bola to skrachovaná poľovnícka reštaurácia. Sylvie bola zhrozená, keď sa prišla pozrieť na momentálny stav: všade po stenách vypchaté hlavy zvierat. Všetko pozvešala a vyhodila do smetí. O 2 dni sa u nich zastavila majiteľka, či by si mohla zobrať tie vypreparované zvieratká, vraj to boli dary od jej zosnulého manžela...
Sylvie k príbehu dodala, že mať v interiéri mŕtve zvieratá vraj nosí smolu. Mäso sa neráta? Mrkající

***

V Les Vagues vraj raz bývala pani, čo stále chodila za Sylvie, že v hoteli je fantóm.
"Ja kráčam po chodbe a za mnou kroky... Otočím sa, ale nikdy tam nik nie je."
"Pani, to je zrejme len iný zákazník..."
"Ale nie, ja nikdy nepočujem dvere!"
A tak dokola. Každý deň. Až Sylvie došla trpezlivosť a povedala:
"Máte pravdu, straší tu. Je to bývalý majiteľ hotela: zomrel tu."
Pani sa ešte v ten deň vysťahovala.

***

Jeden z vrátnikov nadovšetko miluje svoju telenovelu. Hneď ako začne, vyvesi na dvere nápis COMPLET (MÁME PLNO) a odomkne až po titulkoch. Usmívající se

Nie je to ŠMIEŠNE... Alebo o suchej klobáske

26. srpna 2011 v 17:43 | Romana |  Všeobecné

Raz nám Sylvie pri večeri chcela ponúknuť suchú klobásu - saussice seche. Trochu sa jej ale zamotal jazyk a namiesto [sosis seš] povedala [sošis šeš]. Keď sa jej to ani na tretí pokus nepodarilo správne, už som sa musela smiať aj ja. Pýtala som sa ich, či majú aj nejaké iné jazykolamy a mladý mi hneď odrecitoval zákernú vetičku:

Les chaussettes de l'archiduchesse sont seches, archiseches. (Ponožky arcivojvodkyne sú súché, arcisuché.) Výslovnosť by mala znieť nejako takto: [lešoset dlaršidušes sonseš aršiseš]. Poriadna zaberačka!

Vysvetlili mi, že problém rozlišovať medzi fonémami [s] a [š] je u Francúzov bežný, hlavne čo sa týka detí. A Sylvie dodala: "Frédéric (otec rodiny) mal s týmto dlho problémy, keď bol mladý. Aj teraz ho to niekedy chytí, keď sa rozčúli. Takže keď začne motať tieto dve hlásky, už viem, že bude kríza..." Smějící se

Last Birthday Night :D

26. srpna 2011 v 15:56 | Romana |  Všeobecné
...Alebo najlepšie 22. narodeniny v mojom živote Mrkající

Odkedy si uvedomujem vlastnú existenciu, na tento deň sa teším každý jeden rok. Nadšenie nevyprchalo ani s pribúdajúcim vekom a životným skepticizmom: aj keď by som mala byť celý rok sama na to čeliť svetu a byť dospelá, v tento deň som proste vždy decko. A vždy som s niekým, vďaka komu zažijem pekné okamihy. Tak som sa tešila a tešila, až zrazu prišiel deň D a uedomila som si, že zrejme bude ako každý iný.

Musím totiž pracovať vždy. Pôvodne som mala na ten deň dokonca vypýtané voľno, chceli sme ísť s druhou aupair niekam na výlet, ale ona nakoniec nemohla. Tak som bola rada za to upratovanie, zametanie, pranie atď.: aspoň mi to rýchlejšie ubehne do poobedňajšieho voľna. Každopádne, Sylvie si ten dátum zapamätala a ráno mi nechala lístoček "JOYEUX ANNIVERSAIRE Romana" (Všetko najlepšie, Romana). S rodinou nemáme príliš blízky vzťah, tak som si povedala: c'est ca. To je zrejme všetko, čo od nich môžem v tento deň očakávať. A asi je to tak aj lepšie: nemusím mať výčitky, že som niekomu narobila starosti.

Keďže som teda predvídala osamelý večer v mojej izbe, šla som si do LIDLu kúpiť "výbavičku":


Už som sa chystala ísť robiť obed, keď sa zrazu dozviem, že rodina ide do reštaurácie. Oni sa proste zobrali a šli do reštaurácie. Keby mi to mladý nepovedal, ani neviem, kde všetci zmizli. Pozerala som ako puk. Asi išli oslavovať moje narodeniny, povedala som si v duchu a bola aspoň rada, že nemusím spratávať po obede.

Vybrala som sa teda na autobus do mesta a vystúpila pri McDonalde, kde som sa pozvala na "slávnostný obed", Deluxe Menu Mrkající Pripila som si sama na seba, posedela a zamierila do hypermarketu E.Leclerc nájsť si nejakú tortu a sviečky. Strávila som tam asi 1 hodinu aj 45 min. Ja som totiž úplne fascinovaná supermarketmi, ani nie tak samotným nakupovaním - málokedy spravím nákup nad 5 položiek - ale tými regálmi plnými farieb a všakovakých produktov (zvlášť v tých francúzskych vidím veci, ktoré u nás bežne nedostať alebo ich ani nepoznáme... No prosto, cítim sa tam vždy ako Alica v krajine zázrakov Smějící se). Sviečky som našla relatívne hneď, torty síce tiež, ale bol dosť problém vybrať. Som totiž dosť zaťažená na čokoládu a ovocné dezerty proste nie sú pre mňa "to-ono". Čokoládové torty však stály nad 10 eur a toľko sa mi zasa do seba investovať nechcelo. Nakoniec som vyšla s týmto:


Štyri koláčiky: čokoládový, citrónový, s červeným ovocím a s creme d'Isigny (ktovie, čo to je Smějící se)

A, samozrejme, sviečky:


Po nákupe som šla na chvíľku ku kamarátke - druhej aupair. Nechcela som totiž byť celý deň sama. Tá ma vraj hľadala, ale bola som vtedy už v meste. Prekvapila ma takouto fajnou (a určite neskutočne drahou) čokoládkou:


Bola som úplne šťastná, vôbec som nečakala také niečo. Asi dve hodky sme pokecali a potom som sa pobrala, dať si vychladiť víno a zjesť niečo malé na večeru.

Prišla som: dom prázdny, tak že aspoň havina vyvenčím. Prešli sme sa a po návrate sa začali objavovať chlapci. Celkom som ostala mimo, keď mi obaja dali bisous (také tie kvázy-bozky na líca) a popriali joyeux anniversaire (a hlavne, že ma pred tými bisous upozornili, že mi ich idú dať, lebo ja mám vždy dojem, že sa len snažia popri mne prejsť a zavadziam im, tak sa uhnem S vyplazeným jazykem). Spýtala som sa ich, či si so mnou dajú pohárik. Oni, že nie, ale ak mám chuť si s nimi zahuliť trávu, tak som pozvaná. Aj napriek tomu všetkému som sa za celý deň cítila unavene a smutne, tak som si (aj im) povedala, prečo nie.

Dačo som zjedla, zavrela sa do izby a zrazu mi na dvere klope mladší aj s darčekovou taškou: "To je pre teba od nás všetkých." Dnu bola pekná béžová tunika. "To ste vyberali vy?" pýtam sa. "Nie, to mama... my by sme to s naším vkusom asi neodhadli..." A vtedy som zostala úplne dojatá. Vážne som nečakala, že si na mňa takto spomenú. Dlho som si ju skúšala a zavolala som aj tete do hotela, aby som jej tiež poďakovala.

O polhodku klope starší, že prišla tráva. Hovorím mu, že nie. Že som dokonale šťastná. Že som také čosi od nich ozaj nečakala. Že som si myslela, že na mňa úplne kašlú. Povedal, že to nie je vôbec tak. A že keď zmením názor, sú na terase.

Ja ho už ale nikdy nezmením. Nechytím sa toho. Také nečakané šťastie po akej dlhej dobe osamelosti a smútku mi prišlo ako náznak, že sa takých vecí nemám chytať ani naďalej. A ani nebudem. Nechcela som a nechcem.

Nepotrebovala som už ani sladkosti, ani chipsy, ani víno, aby som bola šťastná. Z toho všetkého som bola ako jemne opilá.

...Keď tu zrazu počujem, ako prišiel ujko. Po chvíli mi dôjde: "No do pr...., ja som za nich zodpovedná a oni tam hulia!" Chvíľu mi nebolo všetko jedno, ale potom som ho počula smiať sa, tak mi napadlo:
1. buď si nič nevšimol
2. alebo sa pridal Smějící se

A nato - čo som teda absolútne nečakala - prišiel hore a zaželal mi bon anniversaire. Překvapený

Keď konečne odišiel, opatrne som zišla dolu a pýtam sa Charlyho: "On o tom nevie?" Charly: "Nie, keď prišiel, schovali sme matroš do krabičky od SMECTA."
To sa dá nazvať jedine "WTH večer" Smějící se Doteraz sa na tom smejem. Som to ja ale aupair.

Bolo krátko po desiatej, no ja som si už ľahla. Za celé popoludnie odpisovania na krásne priania od rodiny, priateľov a známych a po všetkých spomínaných zážitkoch som bola doslova vyčerpaná.
Veľmi príjemne, samozrejme.

"Však ty nevieš variť..."

24. srpna 2011 v 10:45 | Romana |  Jedlo
Tento výrok som si pred odchodom vypočula mnohokrát: všetci sa pýtali, čo bude náplňou mojej práce a keď som popri všetkom ostatnom spomenula prípravu jedál, prišla spomínaná reakcia.

Osobne sa ma to vždy celkom dotklo: nie som šéfkuchár, ale od 12tich si zvládam pripraviť základné jedlá sama, čo potvrdzuje aj fakt, že som prežila 3 roky na internáte bez následkov na zdraví Smějící se Na druhej strane som sa im snažila vysvetliť to, čo sa píše vo všetkých tých materiáloch pre aupair: "Ak od vás chcú pripraviť obed, v§čšinou ide len o zohriatie polotovaru." V tomto smere som teda nervózna rozhodne nebola a citáciu môžem len potvrdiť.

Najkomplikovanejšie jedlo, čo som tu zatiaľ robila, bola pečená kačka. Aj to bolo čosi v štýle "nechaj piecť hodinu na toľko stupňoch, odober šťavu, pridaj vodu, potom 40 min. na toľko stupňoch, zalievaj šťavou, zjedz Usmívající se) Normálne sa tu mäso je grilované (majú kuchynský gril) či pripravené na panvici. Prílohy nikdy nie sú problematické: hranolky a ryžu zvládam, pyré robia z prášku, zeleninu len vysypú z konzervy... Ani nehovrím o tom, že chalani sa zväčša len napchávajú pizzou a cestovinami s maslom a kečupom (inak ma celkom prekvapilo: oni jedia aj ryžu, len tak, s maslom a kečupom). Keď už spomíname cestoviny, toto je úplne fantastická vec:


Chutné ravioli v omáčke, stačí hodiť do rúry/mikrovlnky/hrnca.

Je pravda, že to šetrí čas a tým pádom netrpia v kuchyni toľko čo my a naše maminy. Ale polotovary sú dvojsečná zbraň. Aby vydržali a zároveň chutili, výrobcovia ich prepchávajú cukrami, tukmi, emulgátormi a inými škodlivinami. Aj keď... všetko je to zložitejšie, ako sa zdá. Toxíny sú všade a nálepka BIO vám už dnes nič nezaručí. No určite treba jesť tak, aby vám jedlo robilo radosť: vášmu telu ako aj duši. Nech združuje a robí deň krajším Smějící se

Výzva 2 :)

23. srpna 2011 v 23:35 | Romana |  Všeobecné
Milé čitateľky a čitatelia,

chcem vám poďakovať za tie krásne čísla na počítadle. Každá jedna návšteva mi robí obrovskú radosť. Som rada, že si popri letnom carpe diem nájdete čas aj na čítanie mojich stránok a zároveň verím, že si pri nich oddýchnete, zasmejete sa a občas sa niečo nové naučíte. Vaše komentáre, odozvy a pripomienky si rada prečítam v knihe návštev Mrkající

Cieľom tohoto blogu je (okrem srandy Smějící se) ponúknuť pohľad bežnej Slovenky na život vo Francúzsku, no zároveň ukázať budúcim aupairkom a aupairkám, ako môže vyzerať ich pobyt. Ja som si ale istá, že existujú i spokojné baby/spokojní chalani a spokojné rodiny. Preto ak máš sám/sama aupair skúsenosť (i mimo Fr), či už pozitívnu alebo negatívnu, boli by sme radi, ak by si sa o ňu podelil/a. Či už máš chuť napísať sedem či 700 viet, neváhaj a výsledok mi, prosím, pošli na rommiet@gmail.com. Pomôže to našim budúcim kolegom a kolegynkám "z brandže" Mrkající

Vopred ďakujem a veľmi sa teším Mrkající

Francúzky ako ich poznávam

23. srpna 2011 v 22:18 | Romana |  Mentalita
Sylvie: manželka, matka dvoch synov, účtovníčka, spolumajiteľka hotela a reštaurácie. Vždy je elegantne oblečená a učesaná a nemá rada neporiadok. V zime, keď nepracuje, ukladá poháre a knihy podľa veľkosti a žehlí aj ponožky. Najradšej by mala všade superčisto a dom vždy vyzdobený kvetinami. Jej pracovňa je zaprataná desiatkami najrôznejších zakladačov. Aj keď ledva stojí na nohách, tú prázdnu fľašu zo stola proste musí spratať. Jeden by povedal: tá najusporiadanejšia osoba v okolí.


A tu je jej príbeh: vždy chcela byť sudkyňou pre detské práva. Na gymnáziu však začala na školu úplne kašlať, nič nerobila, chodila po vonku, užívala si život. Tým pádom dvakrát prepadla, načo ju zo školy vyliali, lebo povinnú školskú dochádzku už splnila a záujem z jej strany nevideli. Tak jej otec vybavil trojročné štúdium, z ktorého sa mohla stať buď sekretárkou alebo účtovníčkou. Vybrala si to druhé, ale nebavilo ju to, chodila tam len z nutnosti a s plačom. Tam sa zoznámila s profesorom, ktorý jej vysvetlil, že na gymnázium ju môžu zasa zobrať, väčšinou však prijmú 25 ľudí a hlási sa asi 1 000. No skúsila to a prijali ju. Tak sa vrátila do školských lavíc, popritom pracovala a keď si stredoškolské vzdelanie dokončila, už sa jej na výšku príliš nechcelo.
Ale dnes je bohatá malomestská panička s obrovskými majetkami.

Podobne jej švagriná, Michele. Tá študovala turizmus, no po troch rokoch ju vyhodili, lebo neurobila právo. Je na tom dnes podobne ako Sylvie.

Ako k tomu došli? Obe sa vydali za bohatých prisťahovalcov z Paríža. Vedeli, ako na to Mrkající

Pýtala som sa Sylvie, či nikdy nechcela mať dcéru. Odpovedala, že nie, lebo dnešné mladé Francúzky sú vraj príliš povoľné, až skazené. Čo k tomu dodať... Prišlo mi to trochu drsné. Jednak hádzať všetky do jednoho vreca. A potom: ktovie, čo robila sama zamladi a do akej miery sa za toho boháča vydávala z lásky.

Ten kolobeh života je snáď všade rovnaký: v mladosti si užiť a na staré kolená nadávať na mladých Smějící se