Au-pair, ako rovný s rovným

9. srpna 2011 v 20:22 | Romana |  Všeobecné
...Tak nejak definuje Európska Únia moju momentálnu prácu. Ako rovný s rovným. Inými slovami, girl/fille aupair sa stáva členom rodiny. Ale ako to už býva, všetci sme si rovní, len niektorí sú si rovnejší.

Sú baby, čo doslova zapadnú do rodín. Ktoré sa snažia. Sú rodiny, čo doslova prichýlia aupair ako vlastnú dcéru. Oceňujú jej prácu, kupujú jej darčeky, zaplatia jej letenku domov.

Sú baby, čo si myslia, že prišli na dovolenku, sú lenivé, nevrlé, väčšinu času si lakujú nechty či sedia za počítačom. Sú rodiny, ktoré vidia viac-menej bezbrannú cudzinku ako vynikajúcu obeť a doslova ju zneužívajú ako lacnú pracovnú silu (ak nie horšie).

Neraz som sa zamyslela, kde na tejto škále som ja. My. Doteraz som prišla k záveru, že asi ten zlatý stred.

Ťazko vidieť objektívne vlastné chyby. Ja sa snažím ozaj, ako keby som sa starala o vlastné, pričom myslím deti aj dom. Robím si poctivo svoju prácu, aj čo-to navyše. Nerobí mi problém prispôsobiť sa. Snažím sa byť nápomocná ako dcéra, starostlivá a zároveň cool ako staršia sestra. Potláčam svoje zlozvyky, usmievam sa, aj keď je to to posledné, čo mám chuť urobiť, snažím sa im vyjsť v ústrety a chápať prečo konajú tak a nie onak.

Chalanov mám občas silnú chuť nazvať rozmaznanými faganmi. V kúpeľni nechávajú spúšť, mokré osušky všade, ak nie ste s nimi v miestnosti, riady do umývačky po sebe neodložia ap. Sylvie sa vždy na mňa usmeje, ale málokedy sa rozprávame. Na mnoho dôležitých vecí ma neupozornili. Viackrát som mala problém z toho, že mi jeden rodič čosi dovolil a druhý o tom nevedel, tak mi to dal zožrať. Celkovo ich veľmi nezaujímam: trvalo tri dni, kým sa ma starší z chlapcov spýtal, odkiaľ som a občas ma nazvú menom ich minuloročnej aupair...

Na druhej strane, včera sme šli všetci štyria na večeru do reštaurácie a bolo to super. Asi dosť zavážil fakt, že sme opustili dom a na chvíľu sme boli hýčkaní službami. Fantasticky sme sa najedli, požartovali, porozprávali sa... skoro ako rodina. Bol to krásny večer. A potom krutý návrat do reality...
Ale pre takéto okamihy som rada, že som vtedy neodišla.

Som člen rodiny? Neviem. Sama pochádzam zo sociálnej bunky dosť netypickej, vzťahy boli u nás chladné. Ale fungovali sme a stále fungujeme, aj keď každý po svojom. Tak nejak to vyzerá i tu. Občas po sebe niektorí kričia, občas si lezieme na nervy, nerozumieme si, inokedy zasa posrandujeme a sme radi, že je tu niekto, kto nás vypočuje. Občas máme chuť zavrieť sa na celý deň do izby a mať pokoj. Občas je toho príliš, ale stojí to za to neodísť a vydržať. A ak raz odísť, tak sa s radosťou čo i keď len v myšlienkach vracať.

Home is where the heart is. Domov je tam, kde je tvoje srdce. Obávam sa, že kúsok z neho nechám i tu...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 martin martin | E-mail | Web | 15. srpna 2011 v 19:51 | Reagovat

,,Bol to krásny večer. A potom krutý návrat do reality..."

Si naozaj šťastná v rodine, v ktorej si?

Podobnú dilemu som mal aj ja - bol som v hosťovskej rodine v Kalifornii. Zachoval som sa pasívne a povedal som si, že ,,starajú sa o mňa z láskou, a i keď to nie je vždy najlepšie, nejako to pretrpím". Zachoval som sa pasívne a doteraz neviem, či to bolo správne. Už to nezmením, ale možno keby som im v septembri na otázku, či som rozmýšľal nad odchodom, povedal pravdu, tak by som mohol rok v stráviť v rodine, s ktorou by som si vyhovoval lepšie.

Juste une pensée.

2 Romana T. Romana T. | Web | 15. srpna 2011 v 20:32 | Reagovat

ďakujem za tvoju pensée... je namieste. základný problém bol v tom, že ja som v kritickom období o zmenu rodiny agentúru požiadala a tam mi jednoducho povedali, že dievčat žiadajúcich o pobyt je raz toľko ako rodín, ktoré hľadajú aupair... Ale môžeš si byť istý, že by som šla hneď. Každopádne, jediné, čo mi poskytli ako možnosť, bolo, že zavolajú rodičom a pokecajú si s nimi. To zvládam aj sama... Chcem tým povedať, že takú možnosť, na akú sa pýtaš, som de facto nemala, mohla som len ísť domov. A doma by so robila možno ešte viacej domácich prác, pričom by ma nik neplatil a moja franina by sa nijako nehýbala. Ostala som, lebo lepšie vyhliadky som nemala. Tak sa teraz snažím z toho vyťažiť, čo sa dá:fyzicky aj citovo.
Ty píšeš presne to, čo mi často behá po rozume. že my Slováci sme niekedy fakt také dilinká, bojíme sa pohnúť sa inam, ak máme nejakú istotu a len na všetko frfleme, neschopní urobiť krok ku zmene. Mňa táto skúsenosť obohatila a verím že i teba.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama