Babička

28. srpna 2011 v 11:13 | Romana |  Mentalita
Žiaľ, nie tá od Boženy Němcovej. Naopak. Nedávno som sa naučila výraz, ktorý ju výborne vystihuje: vieille pétasse.


Babička s dedkom sú pôvodom Parížania. Pred mnohými rokmi sa spolu so svojimi dvoma synmi Jean-Lucom a Frédéricom presťahovali na juhozápad, sem do Bicarrosse. Vybudovali tu dva hotely a bar-brasserie, ktoré potom odovzdali svojim deťom. Jean-Luc si vzal Michele a majú spolu dnes astronomicky rozmaznaného haranta Clélie, o ktorej si na mojom blogu ešte čo-to prečítate. Frédéric si vzal Sylvie, z čoho vzišli dvaja synovia, po ktorých upratujem jointy a varím im obedy, zakiaľ súložia. Ale to teraz nie je dôležité.

Neraz som už spomínala Frédérica: je cholerický, panovačný a akoby večne prechádzal akousi krízou autority. Zatiaľ, čo Jean-Luc podedil pohodovú povahu po svojom otcovi, Frédéric je zasa verným obrazom svojej matky.

Prvé stretnutie s babičkou by som rada vymazala z pamäti, zrejme to ale nebude také ľahké.
Jean-Luc a Michele mali narodeniny, tak robili veľkú oslavu. Mňa požiadali, aby som prišla a spolu s ich aupair, Michaelou, pomohla babičke s prípravami. Je pravda, že som tam strávila len čosi vyše hodiny, no stálo to za to. Babička nás preháňala ako mohla, nosili sme hore-dolu po schodoch to a hento, na jej žiadosť presúvali 30-kilové kvetináče zdobiace okolie bazéna presne o 40 cm (lebo to "strašne" zmenilo celkový efekt), schovávali a vyťahovali ťažké a špinavé veci a tie špinavé potom umývali, "aby sa to blýskalo". Doteraz si pamätám, ako sme drhli gril a babička prišla a zahlásila medovým hláskom: "Allez les filles, donnez-vous de la peine!" (No tak, dievčatá, dajte si záležať!). Pritom väčšinou nám len gestami ukazovala, čo máme robiť, aby ešte viac podčiarkla, že pre ňu sme my, východné dievčatá, všetky rovnaké: negramotné a bezvýznamné. S Miškou sme mali chuť ju zniesť zo sveta, alebo aspoň nahlas stručne zhodnotiť jej osobnosť, no ja som sa už s podobnými ľuďmi stretla a bolo mi jasné, že keď ide len o dočasný kontakt, treba sa usmievať a myslieť si svoje. A tak sme - s úsmevom, samozrejme - čoskoro prišli do bodu, keď už babičke došla fantázia a mohli sme sa z toho spamätať.

Dve hodinky sme si oddýchli a potom prišiel čas začať párty. Pritom, ako sme s Michaelou popíjali údajne "najlepšie rosé vo Francúzsku", babička rozprávala Michele a Sylvie, že sme všetko spravili a dokonca s úsmevom, načo dodala, že sme veľmi serviteuses, čo som si vyložila ako úslužné. Keď si trochu neskôr babička riadne hrkla, začala nám rozprávať, že dnes bola na nás zlá, pretože s aupairkami nemá dobré skúsenosti. Vraj ona by chcela, aby si jej deti najímali mladé Francúzky, nie východniarky. Tie sú vždy lenivé, buď sedia za počítačom alebo si lakujú nechty, ako keby prišli na prázdniny. Ale že my sme iné a ak sa budeme aj naďalej starať o jej vnúčence, vrátime sa domov s peknými peniazmi. Nato ma dokonca pohladkala po vlasoch, z čoho by ma asi naplo, keby som nebola už pripitá.

Čo k tomu dodať...
1: nechce sa mi veriť, že všetkých tých 23 dievčat, čo tu predtým bolo, bolo takých
2: nič-moc úroveň, trestať niekoho za chyby druhých
3: som zvedavá, ktorá Francúzka by im pracovala v takýchto podmienkach za taký plat.

Po tom všetko som dúfala, že budeme mať od babičky pokoj. Ja aj celkom áno. Michaela nie.
V ich dome je totiž kopa miesta, zatiaľ, čo u nás vychádza priestor akurát na množstvo obyvateľov. Okrem toho, ona sa stará o Clélie, babičkinho miláčika (ono je to zasa logické, že chalani-pubertiaci majú babku v paži). Babička sa rozhodla prísť k nim na týždeň a z toho, čo mi Michaela porozprávala, nebolo to práve príjemné. Babička rýpala ako mohla, robila z nej psa-dojedača, dohliadala na to, aby nejedla mimo troch denných jedál a čo ma úplne dostalo, ani keď Miška zistila, že jej zomrel blízky človek, nedali jej deň voľna. Na to snáď ani neexistuje slovo.
Babku nemusí ani jej obľúbené vnúča. Normálne len maškrtí a nič poriadne nezje, lebo "mlieko nemôže, zeleninu nemôže, rybu nemôže..." Keď bola v dome babička, zjedla všetko. Babička takisto musí vždy sedieť pri nej, nepúšťa ju za kamarátmi a neustále jej vtĺka do hlavy, že nie je dôležité robiť to, čo ju baví, ale čo vynáša. A kopu iných vecí, ktoré sa snažím vo vlastnom záujme zatlačiť do pasívnej pamäti...

S babičkou sa našťastie často nestretávam. Ak áno, pozdravím ju Bonjour, ona si ma poriadne premeria od hlavy po päty a až potom odzdraví.
Ešteže nepatrím do rodiny.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 MissMarta MissMarta | Web | 28. srpna 2011 v 16:34 | Reagovat

:-D babka jaka harpija :-D chudaci...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama