Stačí mi pozitívne myslenie a jogurt

31. srpna 2011 v 19:27 | Romana |  Všeobecné
Viem, sú aj pekné okamihy. Viem, treba s tým rátať, aupair je aj o samostatnosti a nezávislosti. No často sa tu cítim jednoducho nepochopená a osamelá.


Dnes starší chlapec sedel pri obede, hlava v dlaniach. Pýtam sa ho: "Čo ti je?" On: "Musím do roboty... Nechce sa mi pracovať." Brigáduje totiž v bar-brasserie, robí snacky a dezerty, obsluhuje, upratuje. Odpovedám mu: "Ani mne sa nechce pracovať." A on nato: "Ale ty si doma!"

Ako mu vysvetliť, že "doma" som 2000 km odtiaľto, že trčať zavretá dnu relatívne sama a bývať u zamestnávateľa nie je o toľko lepšie? Usmívající se

Nedávno sa mi zasa Sylvie sťažovala: "Je to hrozné, drzí zákazníci, 15 hodín denne v práci, Fredericova povaha,... Niekedy mi je proste do plaču a som rada, že Charly to vždy vycíti a príde za mnou. Občas proste potrebujem calins, poláskanie."

Ani jej nenapadne spýtať sa, ako to zvládam ja. Veď to, že som o 2 štáty ďalej od rodiny a priateľov, že zarábam minimálnu výplatu, pracujem v zapadnutom meste, kde skoro nikoho nepoznám a tí, čo poznám, sa väčšinou správajú ako egocentrici, že netuším, čo spraviť s mojím životom ani čo bude zajtra sa s tým určite "nedá ani porovnať". Veď aj ja som živý človek a aj mne chýbajú calins.
No, ešteže sa dajú kúpiť v najbližšom obchode S vyplazeným jazykem

Vždy, keď telefonujem s mamou, dokola opakuje: "Už sa ti to kráti, čoskoro zbalíš kufor, skočíš do vlaku... Koľko ešte dní vlastne?" Ja nikdy neviem presne. Občas mi je smutno, tak počítam. Ale nechcem počítať. Počítala som dni do maturity, do štátnic, do odchodu sem... Už nechcem. Čas, ktorý som investovala do myšlienok na balenie a do odškrtávanie dní v kalendári využívam na čítanie, pohyb a iné príjemné aktivity. Aj keď je to tu "na kočku", treba si to užiť. Život je krátky.
A hlavne, nie je o tom čakať, kým búrka prehrmí, ale naučiť sa tancovať v daždi.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kikuša Kikuša | 31. srpna 2011 v 19:36 | Reagovat

To si celé veľmi pekne napísala...úplne najkrajšie koniec. Je to fakt pravda, ale ťažko sa podľa toho riadi.

2 Romana T. Romana T. | Web | 31. srpna 2011 v 20:31 | Reagovat

Tiež mám občas pocit že sa stále tešíme na to, čo bude a keď to príde, zasa sa len tešíme na niečo, čo bude :-P mama mi vždy hovorila, že to tešenie sa na niečo je najkrajšie. Asi na tom niečo bude. Problém je, že človek nikdy nevie, čo bude :-? ale napr. teraz si idem pozrieť film a tým si zasa o trochu zlepším znalosť cudzieho jazyka. A "hravou formou". Jo a mám ešte v chladničke to víno... takže dobre bude :D

3 Romana T. Romana T. | Web | 31. srpna 2011 v 20:37 | Reagovat

čo som chcela povedať tým siahodlhým obkecom je, že často keď si pomyslím na svoju minulosť, prítomnosť a budúcnosť, mám doslova chuť sadnúť si do rohu a plakať... lebo si pamätám že som často plakala aj keď si bola vedľa mňa ty. Bolo by stačilo trochu otvoriť oči aký super človek je vedľa mňa a hneď by som nemala dôvod na náreky. Tak teraz sa snažím neprivierať tie oči v smútku ale otvárať ich, či mi náhodou niečo pekné neušlo. Lebo to tak väčšinou je.
Tak ich všetci poriadne otvorme... 3...2...1... O_O :-D

4 Kikuša Kikuša | 31. srpna 2011 v 21:54 | Reagovat

Je to tak, že človek stále čaká na niečo lepšie, na nejaké šťastie, čo ho raz môže stretnúť a pritom mu to len zatvára oči pred tým šťastím, čo má. Ale niekedy si poplakať nezaškodí, aj ked máš okolo seba dobrých ľudí, ono to uvoľní určitý druh napätia. A ešte je jeden taký fakt, čo si odporuje a pre mňa platí...že plačem aj hlavne preto, že sa trápim pre vzťahy, ktoré mám s ľudmi, ktorých mám rada, vieš, nedorozumenia a tak...a pritom, keby tých ľudí nebolo, tak sa asi urevem od samoty.

5 MissMarta MissMarta | Web | 1. září 2011 v 13:00 | Reagovat

ach baby baby, preco je tento zivot jak ozaj velke javisko v divadle?? :-?

6 Eva Eva | Web | 6. září 2011 v 0:03 | Reagovat

To čo opisuješ dôverne poznám...niekedy sa ozaj nedá užiť si každú chvíľu, hlavne ak si niekde ďaleko, kde máš ledva jedného dobrého kamaráta/kamarátku. Aj tá definícia dobrého je veľmi relatívna, keďže sa poznáte krátko a spája vás skôr to, že ste na jednej lodi, ako reálne sympatie a podobné mentálne naladenie...Držím palce, ale jedno viem určite, že keď sa vrátiš domov a pominie eufória z návratu, začne ti byť aj za tým ďalekým svetom smutno, pretože zlé spomienky sa kdesi vytratia a zostane len to pekné, hoci by aj bolo takých málo ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama