Posledný deň

19. září 2011 v 17:49 | Romana |  Všeobecné
Priznám sa, nemala som nijaké romantické predstavy o poslednom dni v Biscarrosse. Dúfala som ale, že aspoň spolu povečeriame. No, zasa som sa prejavila ako nenapraviteľný romantik S vyplazeným jazykem


Deň sa začal ako každý iný štvrtok, či jednoducho každý iný deň. Vyvenčiť psa, nakŕmiť psa, vypratať umývačku, upratať po raňajkách, otvoriť rolety, postŕhať bielizeň, ožehliť bielizeň, upratať izby,... atď. Tým chcem povedať, že nik neprišiel a nepovedal: "Nechaj tie tričká, to sa spraví neskôr, choď si trochu užiť von." No čo už.

Keď bolo všetko porobené, išla som sa prejsť. Dúfala som, že sa predsa len ešte raz okúpem, no počasie mi akosi neprialo. Tak som naposledy (alebo som si to aspoň vtedy myslela) prešla všetkými tými uličkami, poobdivovala obchodíky, posadila sa na pláž a čítala si. Po hodinke ale začalo byť dosť horúco. Obloha sa rozjasnila, zmizli všetky oblaky a začalo zo mňa trochu tiecť. Tak som to okamžite využila, otočila sa a o necelú hodinku som sa už opaľovala a máčala v mori. Čo ma potešilo: chcela som sa po našom adieu ešte vrátiť a dať mu radšej au revoir Usmívající se

A tak som v podstate strávila popoludnie. O pol siedmej som sa srdcervúco rozlúčila na dobu neurčitú s tým fascinujúcim modrým nekonečnom a vykročila domov.


Prišla, osprchovala sa a začala baliť...
Moje balenie je príhoda sama o sebe. Je pravda, že keď som prišla, kufor bol dosť plný. Lenže veľa vecí som si nekúpila a dosť som ich aj stihla zodrať či inak zničiť, takže som ich povyhadzovala. Zradili ma ale konzervy s miestnymi špecialitami, ktorých som naozaj zhromaždila trochu príliš. Po boji, ktorý trval asi hodinu a vyžiadal si nejaké obete (kniha, opaľovací krém a dve tričká, ktoré som aj tak neznášala a nechcela som ich vyhodiť len z rešpektu voči prírode), som svojho verného spoločníka na kolieskach konečne zatvorila.

Medzitým som už prestala dúfať, že si spravíme peknú večeru a pokecáme, pretože Sylvie ostala v práci a chalani jedli pri telke pizzu. Tak som povysávala izbu, niečo malé zjedla a pomaly šla spať. Teddymu som popriala dobrú noc a keď som ju išla zaželať aj Charlymu, pýtal sa, kedy idem preč, Ja, že 6:20. On nato: "ZAJTRA??! Ty odchádzaš zajtra??!" No, pravda, povedala som im to iba 4-krát Smějící se Všetci sme mali vstávať okolo 5:00, oni kvôli škole, ja kvôli odchodu. Takže nemalo zmysel sa teraz lúčiť.

V noci som si veľmi neoddýchla. De facto som už aj tú predtým strávila nepríjemným snívaním a prerušovaným spánkom. Trochu depresívna vyhliadka, ak viete, že nadchádzajúcich 30 hodín budete cestovať. No nevadí. Ráno som vyskočila ako rybička, poumývala sa, vyvliekla periny, nahádzala do batohu posledné veci a zamkla zipsy. Výnimočne som sa aj naraňajkovala, aby som mala do takého vyčerpávajúceho dňa dosť energie (niežeby som chuť tej briošky o takej skorej hodine vôbec cítila Mrkající). No aj vďaka rannej šálke Ricoré s mliekom som tú katastrofu, čo ma čakala, prežila s trpezlivosťou, vynaliezavosťou a duchaprítomnosťou Smějící se

Nuž som sa teda obliekla a učesala a napadlo mi: veď chalani už mali byť dávno hore! Ale nikde nik, okrem Slyvie, ktorá ma viezla. Tak som sa jej spýtala a vysvitlo, že nejdú na bus, ale že ich do školy vezie Frédéric, tak si môžu prispať. Charly dačo potreboval, tak už bol hore; budiť Teddyho som ale nemala srdce. Nuž som teda hodila batožinu do auta a zakričala Charlymu, nech mi dá ešte na cestu bisous. Po reakcii v znení: "A to už ideš?! Teraz?!" (vážne by mal prestať s tou trávou...) som sa dočkala, zaželal mi veľa šťastia v tom, čo ma čaká, ja jemu tiež a odišla som. Havo bol na mňa naštvaný, že som ho nevyvenčila a Frédéricovi to bolo úplne jedno. Aspoň nepredstiera ako doteraz, hovorím si, a celkom sa mi uľavilo, že ho už neuvidím.

Po ceste sme sa trochu so Sylvie porozprávali, pomohla mi s kufrom do vlaku, dala bisous a zapriala mi príjemné zážitky vo Švajčiarsku. A že mi ďakuje. Nuž, aj ja. Za briošky zdarma, pomyslela som si. Tie mi budú chýbať.

Keď sa nad tým tak zamyslím, asi jediné lúčenie, pri ktorom mi bolo smutno, bolo s paňou, čo chodila vždy v pondelok upratovať dom. Tá jediná sa ku mne správala ako rovný k rovnému.

Vlak vyštartoval presne o 07:07 a tým sa skončil môj príbeh. Hneď ale začal iný, o ceste domov náročnejšej, ako by jeden čakal... Mrkající
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama