Prečo sa ľudia rozchádzajú

1. září 2011 v 11:51 | Romana |  Všeobecné
Keď som pred 10 mesiacmi ukončila svoj štorročný vzťah, bola to obrovská úľava. Nikdy som nechápala, čo sa vlastne stalo. Veď sprvu sme sa tak ľúbili, tak sa tešili z existencie toho druhého... Vydržalo to čosi vyše tri roky a potom sa situácia stala neznesiteľnou. Opakované pokusy pohovoriť si s priateľom o napätí medzi nami zlyhali a ja som si uvedomila, že ho už nielenže neľúbim, ale že ho doslova nenávidím a najradšej by som mu vrazila. Tak som sa rozhodla urobiť tomu koniec.

Minulosť si však prinášame aj do ďalších vzťahov a je preto dobré ju pochopiť. Aj z toho dôvodu som bola rada, keď som v knižnici manželov našla príručku Comment vivre avec l'homme difficile que vous aimez (či existuje slovenský preklad, neviem, no znel by približne Ako žiť s problémovým mužom, ktorého milujete) od psychologičky Nancy Good. Dlho mi tu sedela na poličke, až kým som sa vrámci Dňa neprečítaných kníh rozhodla ju otvoriť. A oplatilo sa.




Kniha začína približne takto: "Všetci muži sú problémoví, niektorí hneď, iní až neskôr." Svätá pravda Smějící se Treba si však uvedomiť, že to, akého partnera/partnerku sme si zvolili a ako sa k nemu vo vzťahu správame, vyplýva z prostredia, v ktorom sme vyrástli. Človek má totiž tendenciu budovať niečo, na čo je zvyknutý, čo už pozná, snaží sa remodelovať svet, v ktorom vyrastal. Provokuje partnera/partnerku k akciám a reakciám, na aké je zvyknutý, aj keď ho/ju práve za to raz odvrhne.

A toto presne sa stalo medzi nami dvomi. Rodičia ma kŕmili a šatili, no nič, čo som v živote spravila, im nebolo dosť dobré. Nad mojimi úspechmi krčili nosom a všetko mohlo byť podľa nich ešte lepšie. Takmer nikdy sa mnou nechválii, ak o mne hovorili, vždy len o tom, aký som kvôli okuliarom kripeľ a podobne. Chápem, že im prekážalo moje správanie, keď som mala 12 rokov: rozprávala som, "ako mi huba narástla", otvorene kritizovala ľudí za všetko a veľmi jednoducho sa urážala. Oni si však nevšimli, že za tých 10 rokov zo mňa vyrástla jemná, distingvovaná a tolerantná žena. A tak som vzala kufor a utiekla. Najprv na intrák, potom sem.

Priateľa som dosť kritizovala, vymýšľala som hlúposti, bola som náročná, vyslovene som ho provokovala a doteraz sama neviem prečo. Prišlo mi to proste normálne. Ako aj jemu prišlo normálne po tom všetkom začať kritizovať čokoľvek urobím a ponižovať ma na verejnosti za najmenší omyl, za akékoľvek nevhodné slovíčko. Pochopila som a zmenila som sa na tolerantné a usmievavé zlatíčko, ktoré len uvažovalo, ako mu spraviť radosť. On už ale ostal chladný a nič si necenil. Stále mi len vyčítal hlúposti a venoval mi čím ďalej menej času. Keď mal problém a ja som nemala voľno, hneď sa urazil, no keď som ja prechádzala krízou, on sedel s hlavou v dlaniach a nahlas rozmýšľal, koľko ho čaká v nadchádzajúcom týždni práce. Keď sa mi ešte aj pri bozku uhol, povedala som si, že už toho bolo dosť. Že už s ním nikdy nebudem šťastná. A ukončila som to.

Podobne bol na tom asi aj on. Kedže bol slabozraký, tiež ho rodičia videli ako kripľa, ktorého nenechajú nič doma urobiť a za ktorého všetko vybavia. Zo začiatku mi ukazoval, aký vie byť samostatný a ako jednoducho prekonáva problémy každodenného života. Potom sa však z neho zasa stalo to decko. Chodil v páchnucom a dotrhanom oblečení, lebo nemal nikdy čas si vyprať či nebodaj kúpiť si nové. Proti jeho dlhým vlasom som nič nemala, no keď si ich pár týždňov nedal upraviť, hanbila som sa riadne, a jemu samému ani nenapadlo dať sa ostrihať. Liečivá, čo dostal od doktora na svoje vyrážky nepoužíval a priberal rýchlosťou blesku, načo sa vedel len sťažovať, no nikdy nič neurobil. Ani nehovoriac o tom, že si nikdy sám neupratal izbu. Jednoducho, kedykoľvek som ho potrebovala, radšej sa venoval svojim "hračkám".

Keď sme sa ešte len začali stretávať, cítila som, že moja rodina sa z postihnutého zaťa príliš tešiť nebude. No bola som pevne rozhodnutá postaviť sa im a bojovať za to, čo mám rada. Naši ma ale prekvapii, nikdy to slovom nespomenuli a prakticky ho prijali ako ďalšieho syna. Problém bol v údajne vždy tolerantných rodičoch môjho bývalého. Tí si z njakého dôvodu povedali, že som namyslená západniarka a že pre ich vychodného šuhaja nie som dosť dobrá. Nikdy by som od nikoho nechcela, aby sa staval proti svojej rodine, no proti mne sa tiež stavať nemusí, lebo si volí žiť s oboma stranami. Jemu však otvorené urážky jeho rodiny voči mne nijako neprekážali, až sa zrejme postupne postavil na ich stranu, či už vedome alebo podvedome, a ostal taký, akého som ho už nevedela mať rada.

Rodičia môžu za viac problémov, ako si myslíme. Kniha je určená ľuďom, ktorí sú ešte vo vzťahu a uvažujú, čo s ním, lebo je neznesiteľný. Ja medzi nich už nepatrím, no ak vy áno, dúfam, že vás tento článok obohatil a že aj vy začnete hľadať a nachádzať nečakané súvislosti. A že tým možno zachránite čosi, čo raz bude stáť za to.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 MissMarta MissMarta | Web | 1. září 2011 v 13:08 | Reagovat

no pekne..toto si mi sem teraz dala akurat dva dni po rozchode :-D ...ale ja neviem jaaa toho svojho zasa stale aj lubim ja vlastne ani neviem, ale ja viem zeby som s nim nebola stastna..lebo proste fakt ako si napisala, nezil tak ako ja...ja ja proste potrebujem to ten komfort co mam doma, na co som zvyknuta...hmm ja neviem :-( ked on ani riady nevedel umyt...ach ale aj tak bol moje zlaticko...a ta rodina tiez toho vela spravi, preto je dobre uz aj keby som nebyvala s rodicmi lebo to je takee jak keby mi museli neico schvalovat a tak ach boze boze...

2 domi domi | E-mail | 18. září 2011 v 20:15 | Reagovat

Pekný blog , ja si osobne myslím ,že keď niečo nefunguje ,tak sa to má buď hneď riešiť a keď sa stále má človek trápiť , radšej nech to ukončí .Mne osobne nevadí byť nezadaná .Horšie je byť zadaná a nešťastná ako nešťastná a slobodná :-)

3 Romana T. Romana T. | Web | 18. září 2011 v 20:49 | Reagovat

Ďakujem :-)  a úplne s tebou súhlasím... hlavne pri mladých babách ej byť s niekým len zo zotrvačnosti hlúposť... tak som rada, že aj ty sa tešíš zo života :-) ved máme len jeden..

4 Majka Majka | E-mail | 15. ledna 2013 v 23:01 | Reagovat

Ahoj, píses vyborne! strasne sa na tvojich  clankoch smejem, bavim, su uzasne :)) milujem francuzsko a ty mi ho skvelo priblizujes ! len tato stranka sa uz asi velmi neaktualizuje nie? Skoda. Majka

5 Ladislav Ladislav | 27. července 2016 v 15:05 | Reagovat

Na vzťahu treba pracovať furt. Dvaja cudzí ľudia sú furt cudzí, celý život treba pestovať ten vzťah si myslím.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama