Deň dlhší ako kniha od Ajtmanova

9. října 2011 v 20:36 | Romana |  Všeobecné
V stredu ráno som vstala a tešila sa. Že to bude po prvý raz pokojné balenie a pokojný odchod. Zo samotného faktu, že idem na rok preč a ešte k tomu k rodine, ktorú som predtým nikdy nestretla, vo mne nechávala zvláštne neutrálne pocity.



Streda ale nevypálila tak pohodičkovo ako som si myslela. V to ráno som to ešte ale, samozrejme, nevedela, tak som s radosťou vstala, zhromaždila vecičky, ktoré som si chcela vziať so sebou a všetko pekne hodila do práčky. Prv, než som ju stihla zapnúť, vošla do miestnosti mama a všetko mi z práčky vyhádzala, pretože som tam mala plno bledých vecí a jedny čierne šaty. Darmo som jej dlhé minúty vysvetľovala, že som tie šatočky prala vo Francúzsku s bledým skoro vždy a nikdy sa nič nestalo, pretože šaty až také čiernočierne nie sú a nosím ich už 5 rokov. Najprv všetko vyhádzala, asi trikrát ma sprdla, že som to mala urobiť minimálne včera, že to neuschne atď., že teraz to všetko musíme oprať na dva razy, bla bla bla. Čierne šaty som strčila do tašky a hodila do kufra, že si ich operiem v Ségny. Mama mi ich vytiahla z kufra, vyhrabala nejaké hnusné špinavé čierne oblečenie po manuálnych prácach a chcela to hodiť spolu. Šaty som si radšej vzala späť. Potom všetko bledé, čo som mala, dala do práčky a povedala, nech to zapnem. Ja, že či sa zbláznila, že polku pračky prať nebudem. Nezapla som ju a šla sa najesť. Po chvíli za mnou mama prišla s víťazoslávnym úsmevom, ktorý hovoril: Už som to vyriešila! Pozrela som sa do práčky a boli tam tie čierne šaty so všetkým ostatným, čiže tak, ako som to chcela spraviť pôvodne. V tomto bode som sa začala do Ségny tešiť.

V podstate som už nemala veľmi čo na práci: počkám kým operie, vyvešiam, stretnem sa s kamarátkou, s ktorou sme to dovtedy nestihli, dobalím kufor, pripravím si proviant a pôjdeme. Rozhodla som sa teda využiť čas na zvelebenie mojej koruny krásy. Vybehla som kaderníčkam na sídlisku, či by ma nemohli len nasucho zastrihnúť, lebo moje končeky sa už začínali štiepiť (zasa keď som naposledy bola u kaderníčky v marci, ani ma to neprekvapuje...). Väčšinou ale buď v stredu nerobili vôbec, buď nerobili prvé októbrové dni alebo až po 13:00, kedy som sa už chcela venovať iným veciam. Spýtala som sa teda mamy, ktorá mi o nejakej veľmi dobrej hovorila. Zavolala jej a ponúkla mi miesto na 14:00. Povedala som si, no čo, posuniem Kristínku zo 14:30 na 14:45 a bude. Osudovo blbý nápad.

Nakúpila som si v TESCU drobnosti na cestu a niečo k maminym meninám, zjedla na dlhú dobu posledné strapačky a pomaly bol čas ísť kaderníčke. Prišla som k nej presne o 14:00, pričom mi povedala, že čaká na nejakého pána, toho ostrihá a potom sa mi bude venovať. Čakala tak 15 min. a s niekým sa vykecávala, pričom mohla pomaly začať riešiť moje vlasy. Potom konečne prišiel pán a kým toho len oholila (!), bolo už 14:35. Potom sa začalo skoro peklo, lebo trvala na tom, že si ma musí namočiť, potom to aspoň štvrťhodinu rozčesávala, dávala mi tam všelijaké blbosti, ktoré vlasom skôr škodia a neskutočne ma znervózňovala, lebo som jej dokola opakovala, že sa ponáhľam a že by som to potrebovala urýchliť. Tak mi sľúbila, že to o 3tej bude. Medzitým som sa snažila kamarátke vysvetliť, že sa stretneme o 5 min. neskôr, potom o desať, potom o polhodinu,... až sme to nakoniec dali na "o dve hodiny". Pričom som stále tŕpla a cítila sa ako pako. Tá nechcem-povedať-čo ma ani nijako úžasne neostrihala, kydla mi tam vosk, aj keď som jej dôrazne povedala, že to nechcem a za to všetko si vypýtala 14 (!!!) eur. "Máte dlhé vlasy, s tým je aj viac práce!" WTF? Dala som jej 12,50, lebo toľko som pri sebe ani nemala. "Aha, vpoho, tak to máte za to, že som vás nechala čakať."

Domov som takmer dobehla, tak ma hnal jed. Dokonca som musela synovcovi zožrať Brumíka, aby som sa trochu ukľudnila (to sa mi už dlhé roky nestalo).
Už tam v živote nepáchnem a ak zistím, kde býva, každý deň jej niečo hodím na rohožku.

O pol 5tej som sa teda šla stretnúť s Kristínkou. Chcela som sa vtedy dobaliť, pokojne sa najesť a osprchovať pred cestou, ale nemala som vôbec chuť odísť bez toho, aby sme sa rozlúčili. Potom som zasa utekala späť domov, obliekla sa, najedla, mamča mi spravila menšiu desiatu a naskákali sme do auta. Keď som ťahala bytom kufor na kolieskach, povedala som si: Nemôžem uveriť, že som sa na to ZASA dala.

Ani strach, ani panika, ani nervozita. Len čistý údiv.

Ak by vo mne bol čo len kúsok vzdoru voči myšlienke odchodu, jednoznačne by pohasol počas cesty z Trnavy do Blavy. Mama ma neustále a dokola znervózňovala hlúpymi otázkami a katastrofickými scenármi a jej typickým "Romči, já ci nevím..." Spýtala sa, čo budem robiť, ak po mňa neprídu. No čo by som robila?! Nájdem si hotel, zložím sa, kúpim lístok späť, pozriem vodotrysk, reformačnú stenu, všetky inštitúcie OSN a pôjdem domov Mrkající Vlastne až tam v aute som jej povedala, že som ich nenašla cez agentúru, ale cez internet. Nebol to milý pohľad... Vysvetlila som jej, že aj keď nie som nervózna, nemám chuť donekonečna upokojovať ich nervozitu. Pretože neskôr príde panika aj na mňa. Prišla.

Ale prišlo i mnoho pekného.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Kikuša Kikuša | 9. října 2011 v 21:23 | Reagovat

Chi...tá veta tvojej mamy...akoby som ju počula naživo :D

2 Lilly Lilly | Web | 9. října 2011 v 21:24 | Reagovat

Veľa šťastia ti prajem, nech pre teba rodina vôbec príde.. a nech sú milí ;) A kam vlastne ideš tentokrát?

3 MissMarta MissMarta | 10. října 2011 v 22:39 | Reagovat

xixi klasická mama a klasické slovensko všetko klasické...si proste klasik! :-D

4 Romana T. Romana T. | Web | 22. října 2011 v 14:13 | Reagovat

Lilly: no v ženeve som :))
A dík baby...snažím sa :D

5 vestec vestec | Web | 13. ledna 2012 v 4:35 | Reagovat

Dobry clanek, hezky blog, podivas se na muj webik?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama