Na začiatku bol... vcelku smrad

10. října 2011 v 0:14 | Romana |  Všeobecné
Cesta prebehla ok, tento raz som šla na miesto o 1000 km bližšie ako Biscarrosse Mrkající Autobus putoval vlastne celým Švajčiarskom, cez Zurich, Bern, Lausanne až do Ženevy, takže som mala takú malú tour de Suisse Usmívající se Už pri vstupe do mesta ma ohúrilo jazero Léman, jeho obrovský vodotrysk a autobus, ktorý na svojej digitálnej tabuli niesol nadpis BOUT DU MONDE (po fr. koniec sveta). Zaujímavé. Mrkající


Keďže som dorazila trochu skôr, bolo treba počkať. Nuž som sa nainštalovala k všetkým tým typickým pofidérnym postaničným živlom a čakala, kým si ma moja budúca rodinka podľa indícií "ružové tričko, rifle, fialové tenisky a červený kabát" nájde. Zrazu vidím ženu s bábätkom na rukách, čo uteká ku mne. Pozrela som sa opačným smerom, ako to robím vždy, keď zbadám prichádzať niekoho, s kým úprimne neviem, čo ma čaká a ako to dopadne.

"Romana!"
A boli tam. Rovnaké ako na fotkách. Dala mi bisous (Švajčiari robia tri narozdiel od Francúzov), pozdravila som Marion a konečne dobehol aj Laurent. A zrazu som mala veľmi fajn pocit.

Čo ma celkom prekvapilo, sú celkom štíhli. Neviem, či tie fotky fakt toľko pridávajú, ale predstavovala som si ich trochu viac pri tele, vrátane maličkej Marion.

"Aká bola cesta? Ako sa cítiš?"
"No, som trochu unavená..."
"My sme rozmýšľali, že ti trochu ukážeme Ženevu, ale potom nám napadlo, že po takej ceste sa asi budeš chcieť skôr osprchovať a odpočívať..."
"No, asi hej... ja totiž dosť smrdím..."
Čo po 20tich hodinách v buse málokoho prekvapí.

V aute sme príjemne kecali, ja som sa stále ospravedlňovala za moju biednu franinu a oni ma stále chválili, ako pekne hovorím. Príjemne sme o všeličom pokecali.
Potom sa začali baviť o tom, že mi treba rozbehať švajčiarsku SIMku. "Musíme aktivovať kartu na tvoj telefón," hovorí Muriel. "Viem, rozumela som." odpovedám s úsmevom. Laurent: "Ona všetkému rozumie, musíme si dávať pozor, čo hovoríme..." Smějící se
Nedalo mi: "Viete, ja sa o trochu obávam o svoju franinu. Na výške som mala lektora, ktorý mi nikdy nič nerozumel." "A to bol Francúz?" "Hej..." Laurent: "Aha, tak to bol zrejme nejaký ch*j." Smějící se

Keď sme dorazili, pomohli mi s batožinou, poukazovali dom a nechali ma osprchovať sa. Po sprche som sa začala vybaľovať, akosi som sa ostýchala ísť dolu za nimi. Možno trochu aj bála. Nakoniec som ale odhodlane vzala typicky trnavskú fľašu, čo som im doniesla, a zišla po schodoch.

Darček ich potešil (keďže majú radi dobrý alkohol rovnako ako ja), Muriel mi ukázala, ako urobiť mliečko a nakŕmiť Marion, keď som ich poprosila o niečo na jedenie, hneď mi poukazovali obsah chladničky aj skriniek.
"Predpokladám, že môžem jesť kedy chcem, nie?" pýtam sa, stále znechutená Frédéricom.
Muriel: "Prirodzene. Kedy chceš, čo chceš a koľko."
Laurent: "No to teda nie! Ja budem vyžadovať za každý deň excelovskú tabuľku, kde bude všetko, čo si zjedla, koľko, kedy a koľko to stálo!"
Muriel: "Hovorila som ti, že si rád doberá ľudí..."
Laurent: "Ale ja to myslím vážne!" s úsmevom.

Na druhej strane som ostala zarazená, keď mi vysvetlili, že Źeneva nie je až tak "na skok", ako som si myslela.
"Busom tak 45 min., raz prestúpiš." To sa mi príliš nepáčilo. Ségny je totiž ozaj malé mesto a čo sa týka voľného času, nulové.
Spýtali sa ma, či chcem ísť s nimi na nákupy, alebo si radšej trochu vydýchnem "doma". Nebola som úplne v kondícii a chcela som sa trochu aklimatizovať, tak som sa rozhodla ostať.
Muriel: "Tak si dobre oddýchni, pokojne sa znovu osprchuj, pohrab sa vo všetkých izbách..."
"Aj vo vašej? To by vám nevadilo?"
"Nie, odteraz si člen rodiny."

Bolo to pekné, ale aj tak ma akosi pochytila tá očakávaná panika. Čo budem robiť rok v takom zapadnutom mestečku, zatvorená celé dni doma s bábom??! Raz som sa už v jednej diere zasekla. Snažila som sa tomu nedať voĺný priechod. Rozhodla som sa, prišla som sem, uvidím, prinajhoršom čo-to pretrpím a víkendy strávim v Ženeve či na výletoch. Bude to ok. Snažila som sa tešiť. Veď minimálne izbu mi pripravili takú krásnu, s povlečením, ktoré mi dali samej vybrať.




Zanedlho prišli. Laurent mi urobil neskutočnú radosť, lebo len kvôli mne pripravil roschtie, jedlo typické pre región, odkiaľ pochádza (Suisse Allemande, čiže Nemecké Švajčiarsko). Ide o koláčik z nakrájaných zemiakov, zmiešaných s cibuľkou, slaninou a bylinkami. Treba ho osmažiť na panvici z jednej strany a potom otočiť. Niektorí ľudia ho vraj robia iba z jednej strany, inak sa im rozpadne, ale Muriel ma ubezpečila, že Laurent to zvláda bravúrne. Jedlo mi chuťou pripomenulo Slovensko.

Popili sme trochu vínka (pri večeri si radi pripijú a hlavne kvalitným červeným... dobre som si vybrala rodinku Mrkající). Hovorili mi o svojom novom dome, o Švajčiarsku, o tom, čo je tam typické a aké to je, byť Švajčiarom žijúcim vo Francúzsku, aj keď len pri hranici. Otvorili sme aj darček odo mňa a boli s ním veľmi spokojní.
Vedia už teda prvé slovenské slovo: MEDOVINA.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Lenka Lenka | Web | 10. října 2011 v 16:34 | Reagovat

Jak to tak čtu, tak počátek Tvého nového pobytu, nezačíná vůbec špatně! Tak ať se Ti tam i dál líbí a s novou rodinou dobře vycházíš! ;)

2 lenka lenka | E-mail | 10. října 2011 v 16:52 | Reagovat

Čítala som tvoje články už keď si bola vo francúzsku a myslím že s touto rodinou sa to nedá ani porovnať :-) Tak ti tam želám príjemne strávený rok a aby si spoznala veľa ľudí a zažila len tie najkrajšie chvíle :-P

3 Romana T. Romana T. | Web | 10. října 2011 v 18:00 | Reagovat

Ďakujem vám, Lenka a Lenka ;-)

4 Kikuša Kikuša | 10. října 2011 v 21:30 | Reagovat

Ty, oni sa zdajú veľmi milí ľudia už len pri čítaní o nic...a tú izbu máš fakt peknučkú :)) teším sa s tebou ;-)

5 MissMarta MissMarta | 10. října 2011 v 22:44 | Reagovat

hmm vypadaju byt haluzaci :) drzim palce..a jasne ja som hned vedela, ze si doniesla medovinu! mnaaaaaaam 8-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama