Neboli sme spolu a bolo mi to ľúto

8. ledna 2012 v 11:54 | Romana |  Ľudia
Zrejme si kladiete otázku, čo to mladý muž vyviedol v nasledujúcu stredu. Skôr než sa k tomu dostaneme, treba spomenúť tri veci:



1. Vtedy to už bolo vyše týždňa, čo sme spolu chodili a zatiaľ každý večer okrem piatka sme strávili pred telkou. Chápem, že po návrate z práce bol unavený, ale mám 22 rokov, mám chuť navštevovať reštaurácie, mám chuť, aby mi niekto dvoril a nie bral ma ako samozrejmosť a mám chuť aj na iné, typicky večerné aktivity.

2. Je pravda, že sme sa často bavili o svadbe. Ale bolo to vždy on, kto s tým začínal a väčšinou to boli reči typu: ten a ten mal strašne veľkú svadbu, bolo to neúnosné a aj tak sa teraz rozvádzajú; tradície, šaty a podobne. Zhodli sme sa, že ak na to niekedy medzi name pride, bude to jedine, ak už budem mať dokončené štdium a úplne minimalistické.

3. V utorok večer bol dosť unavený. Nielen prácou, ale hlavne tým, že si nikdy nerozumel s kolegami (jediný Francúz medzi 8 Švajčiarmi… vskratke, Švajčiari a Francúzi sa naozaj medzi sebou nemusia, ale o tom inokedy) a veci, o ktorých mi rozprával, že mu robia, mi fakt pripomenuli čas, keď som bývala na internáte a 4 kravy z mojej bunky si povedali, že mi idú urobiť zo života peklo. Postískala som ho a vysvetlila mu, že pri mne mu bude dobre, že sa mi môže posťažovať, kedy chce a že mu nikdy neublížim. V ten večer padlo z oboch strán niekoľko nikdy a vždy a už vtedy som kdesi vzadu v šedej kôre tušila, že sú to príliš silné slová na to, aby sme ich vôbec použili… Ozdravujúci večer uzavrel vetou: "Pri priateľke ako ty riskujem, že do pol roka padnem na kolená."

A o to všetko ťažšie bolo rozumieť tomu, čo sa stalo potom.

Prišiel pre mňa a všetko bolo fajn, celú cestu som mu rozprávala o Marion, ako sme sa dnes hrali, spievali a ako začína papať tuhé. Rozprávanie som ukončila, až keď sme boli uňho v byte. Sadol si predo mňa a spýtal sa ma:

"Počuj, povedz mi viac o svojej práci (už toto mi bolo divné, práve som strávila štvrťhodinu takýmto rozprávaním). Prišla si sem pracovať, aby si tu ostala? Prečo sa so mnou tak často bavíš o svadbe?!"

Chvíľu som sa naňho dívala v nemom úžase: "Ty si myslíš, že ťa chcem dotlačiť do svadby, aby sa zo mňa stala Francúzka a mohla som tu ostať nastálo?!"

Neodpovedal, ale odbočenie pohľadom ho zradilo.

Vysvitlo, že v to popoludnie to nevydržal a zavolal mamke, že má priateľku. Tá samozrejme hneď chcela vedieť, čo robím a odkiaľ som. Odpovedal jej a hneď bol oheň na streche. Vraj ho chcem len pre jeho národnosť, byt (ktorý má problém platiť) a peniaze (ktoré ani nemá, lebo je zadĺžený, ako som zistila až neskôr).

Nasledujúce dve hodiny som sa mu snažila vysvetliť, že život na Slovensku nie je taký všivavý, že by som tak zúfalo potrebovala utiecť, že naozaj nemám chuť sa vydávať a že som si prišla zarobiť na štúdium… A on sa mi ospravedlňoval, že to všetko chápe a že je ozaj kretén. Už som sa takmer cítila ok, keď zrazu zapotil: "Ale vieš, nebol by to problem…"
Vtedy mi už ozaj zostalo do plaču… prečo si to o mne stale myslí?! Neverí mi? Pripadalo mi to strašne ponižujúce a povedala som mu, nech ma odvezie domov.

Doma mi to prišlo ľúto a snažila som sa s ním o tom baviť cez Facebook. Chvíľu ale písal bludy a potom sa priznal, že medzitým už stiahol fľašu vodky…

Nasledujúce dva dni som nemyslela na nič iné, len naňho. Stále som sa snažila rozanalyzovať, čo sa to vlastne medzi nami stalo. A potom mi to došlo: tá jeho posledná poznámka neznamenala, že mi neverí, ale že ak je to jediná cesta, ako si ma udržať pri sebe, zobral by si ma (v podstate som nikdy nedosiahla dosť podstatnú vec: vysvetliť mu, že mám plné právo bývať a pracovať vo Francúzsku. Že to nie je ako Mexičanky v USA a podobne). Napísala som mu sms a spýtala sa ho, či je to ozaj tak. Neodpovedal, ako ani na ostatné moje správy a telefonáty. Po dvoch ďnoch som mu zavolala a povedala, že sa chcem porozprávať. Dosť ma mrzelo, že on sa proste ožral a ďalej už nič nerobí.

Chcel, nech prídem busom. Nemala som na to príliš chuť, bola tma, zima a už som nemala platnú režimku. No povedala som si, že svoje veci si musím vyzdvihnúť v každom prípade.

Čakal ma na zastávke.

"No, tak rozprávaj…" povedali sme si jednohlasne navzájom.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Veronika K Veronika K | 8. ledna 2012 v 13:12 | Reagovat

pokracovanieeee!!!! :) a zabudla spom...thumbs up!! zase;)!

2 Romana T. Romana T. | Web | 8. ledna 2012 v 13:50 | Reagovat

merciiiii :-D

3 Eva Eva | Web | 8. ledna 2012 v 15:33 | Reagovat

ufff....tak to som vazne zvedva, ako sa to cele skonci...super citanie !! len som zhava na pokracovanie... :-D

4 MissMarta MissMarta | 8. ledna 2012 v 21:04 | Reagovat

hmmm to uz co si oni o nas myslia..ozaj ze sme na konci sveta.. hmm :-?

5 Mata Mata | 11. ledna 2012 v 15:14 | Reagovat

kedy bude pokracovanieeee? sak nas tolko nenapinaj!! ???  O_O

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama