Všetko má svoj koniec

18. ledna 2012 v 22:26 | Romana |  Ľudia
V aute som to nevydržala a povedala mu narovinu, že buď ostaneme priatelia alebo prístúpi na nejaké kompromisy.
Spýtal sa, aké.

"Keď spolu trávime víkendy, bola by som rada, keby sme jeden deň robili to, čo chcem ja a druhý to, čo chceš ty."

Jednoduché, nie? Kto sa chce dohodnúť, dohodne sa.


Jeho reakcia ma však celkom prekvapila. Začal bľabotať hlúposti o tom, že v takýto systém príliš neverí, určite si obaja vždy zvolíme aktivitu, ktorú sa bude dať vykonávať len v sobotu alebo len v nedeľu, ako to bude s večermi, lebo to je komplikované, na koho padne piatok večer a podobne.
Vtedy som začínala tušiť, že bude zle. Nevidela som z jeho strany žiadnu chuť robiť ústupky. A na tých, spolu s láskou, dôverou a intimitou, funguje vzťah.

Povedala som mu, že okrem tohoto by som bola rada, keby dbal viac na svoju haleine, čiže pach z úst. Nie vždy mám chuť, aby ma bozkal.

Zacúval autom na svoje miesto, zatiahol brzdu a povedal:

"Keď sme už začali s tou vzájomnou úprimnosťou... Nemám vôbec rád sex."

Šli sme hore do bytu, lebo v aute bolo zima. Tam mi, študujúc svoj kávovar, vysvetlil, že naozaj chuť má tak 2x týždenne. A že vo zvyšných prípadoch sa musel nútiť. Chcel mi tým spraviť radosť, ale potom na to sám doplatil vlastnou frustráciou...
Cítila som sa, ako by mi niekto vylial vedro ľadovej vody na hlavu. V ten okamih som pochopila

1. že aj chlap sa môže nútiť. Vždy som myslela, že ak muž nechce, nič sa biologicky nemôže stať. Takže novinka.
2. ako sa cíti muž po tom, čo zistil, že žena mu v posteli predstiera orgazmy.

Nechám túto tému už tak, ale podčiarkujem, že ma to naozaj veľmi bolelo. Keby sa nútil do nákupov, super, ale na takéto niečo treba chuť z oboch strán...

A tak. Ešte som sa dozvedela, že posledný týždeň na mňa pozerá a vôbec nevie, či ma ešte ľúbi. Že nemá chuť robiť kompromisy. Že nemá chuť žiť v páre. A keď som mu so slzami na krajíčku povedala, že všetko môže byť krásne, ak sa budeme snažiť, jednoducho skonštatoval: Nerozumieme si, nemáme nič spoločné. Nie sme ames-soeurs, nie sme si súdení.

Povedal mi, nech si pozbieram všetky svoje veci a postavil sa pred dvere čakajúc, kým vypadnem.

"Vonku je 0 stupňov, nemáš ani toľko slušnosti, aby si ma odviezol?!"
"Euh... ale hej..."
"Super."

Vybehla som po schodoch do svojej izby, vrátila mu jeho veci a zavrela sa pred svetom.

Hovorí vám niečo 5-etapová reakcia človeka na traumu? Popieranie, hnev, kalkulovanie/vyjednávanie, depresia a akceptácia.

Popieranie: prvé dva dni. Hneď v ten mrazivý večer som si začala hľadať rande cez net.

Hnev: nasledujúce dva dni po popieraní. Preplakané večery a noci. Prečo ma nechal? Prečo týždeň pred Vianocami? Prečo mi povedal, že ma ľúbi, keď to nie je pravda? Prečo mi hladil brucho a pýtal sa ma, kedy tam bude rásť naše dieťatko, ak ma neľúbi? Prečo mi rozprával o našom budúcom živote, o svadbe, ak ma neľúbil... S plačom som si spievala Grenade od Bruna Marsa a ak by som Fabiena vtedy stretla, skončil by na jednotke intenzívnej starostlivosti.

Vyjednávanie: To sa mierne prelínalo s predchádzajúcou a nasledujúcou fázou. Rozmýšľala som, kde som urobila chybu, ako ho presvedčiť, aby sme to ešte skúsili a podobne. Pritom som vedela, že je to beznádejné.

Depresia: dva týždne (áno, aj cez sviatky). Nič ma nebavilo, nič mi nerobilo radosť. Nemala som dôvod ráno vstať z postele. Beznádej. Samota a v duši tma. Nechutilo mi. Schudla som asi 5 kíl.

V jednu noc som to nevydržala a zaklopala som na spálňu Muriel a Laurentovi. Asi polhodinu som im plakala na pleciach.
"Romana.... máš 22 rokov.... vieš koľkých dobrých chlapov ešte stretneš?! Omnoho lepších ako tento..."
"Hej..."
"Musíš priznať, že bol divný, ak sa k tebe správal takto. Ty si pekná a inteligentná mladá žena, nebudeš dlho sama."
"Hej..."
"A je možno lepšie, že sa to stalo teraz. Predstav si, že by ťa opustil o rok, kedy by si už bývala s ním, možno by si bola tehotná... Teraz sa máš kam vrátiť."
"Hej..." Zopakovala som a myslela som si: ale to nič nemení na tom, že ho ľúbim.
"A ty budeš vždy staršia sestra Marion a vždy tu budeme pre teba.
"Ďakujem."
Priznávam, všetky tie krásne slová mi práve v tom okamihu nepomohli.
Ale budú mi pomáhať do konca života.

Skúšala som všetky všeobecne známe spôsoby, ako bojovať s depkou. Neúspešne.

A potom, jednoho dňa... poviem to tak, ako to je, našla som si jednorazovku.
Ušlo to.

Ale hlavne, odvtedy akoby uťal. Už ma nič netrápilo. Fabien zapadol do zabudnutia ako aj všetka bolesť s ním spojená.
Uvedomila som, o koľko dobrých vecí som priňom prichádzala.
Nevedela by som si predstaviť život po jeho boku o 10 rokov.
Včera bol tomu mesiac, čo sme sa rozišli a ja už to vidím všetko triezvo. Chyby, ktoré mal, a že ich bolo dosť. Podrazy a sklamania, ktoré mal vždy v zásobe. A tá neskutočná slepota z mojej strany, ochota ospravedlniť všetko, čo urobil, lebo som bola zamilovaná. Príliš zamilovaná. Sama by som ho nikdy neopustila.

Dnes si už pri spomienke naňho nespievam Bruna Marsa, ale Beyoncé.
"You turned out to be the best thing I never had."

Ďakujem, Fabien, že si ma nechal. Ďakujem ti za to šťastie. Je to to najkrajšie, čo si pre mňa v našom vzťahu spravil. Ďakujem.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 N. N. | 19. ledna 2012 v 11:58 | Reagovat

Pekne napísané :) A asi je fakt dobre, že ste sa rozišli, aj keď verím, že príjemné to nebolo... Ale život ide ďalej, tak hlavu hore :)

2 MissMarta MissMarta | 19. ledna 2012 v 14:42 | Reagovat

jasnee neboj bude dalsi a lepsi :-)

3 Romana T. Romana T. | Web | 19. ledna 2012 v 18:11 | Reagovat

Ďakujem kočky. :-) A ešte raz, že ma čítate :)

4 Alexandra Alexandra | 30. října 2012 v 18:06 | Reagovat

kokso holka! ty by si mohla napisat knihu! myslim ze pises omnoho lepsie ako hrba slavnych panov autorov ktori ti ani po paty nesiahaju!COMPLIMENTS!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama