Mili citatelia,
odkedy som tu zverejnila posledny clanok, moj zivot sa dost zmenil. Marion je cim dalej nezbednejsia a tym moja praca unavnejsia, povedzme, ze si neustale a tym myslim naozaj neustale vyzaduje pozornost. Kedze ma uz skoro rok, prakticky cez den nespi a ja mam ledva cas na zakladne zivotne ukony.
Dalsia vec: stretla som niekoho, pri kom sa citim velmi dobre a sedi mi. Nebyva ale za rohom a tak sa vidame vylucne cez vikendy, t. j. cely vikend "zabity". A viete si asi predstavit, ze ked som cely tyzden s Marion zatvorena doma, nemam chut ostat vo svojej temnici aj cez vikend. Zvlast teraz, ked je pekne.
Okrem toho som mala viacero zdravotnych problemov (a stale mam) a vybavovat take veci v zahranici je uplna "radost". O refundacii nakladov ani nehovorim...
A najdolezitejsie: pomaly hladam pracu. Obehavam podniky, agentury ci jednoducho ludi, ktori by mi vedeli poradit. A kazdy volny moment venujem studiu rustiny, ktora by mi pri hladani mohla dost pomoct.
Takze tak.
Preco to vsetko pisem az teraz? Nuz, popravde, myslela som, ze sa to po par tyzdnoch utrasie, ale nezmenilo sa prakticky nic, akurat pribudlo, dokonca uz spavam menej ako za studentskych cias. Verim ale, z to vsetko ma cenu a ze mi to pomoze v hladani mojho stastia.
Ospravedlnujem sa teda, ze sa uz s Vami nebudem delit o zazitky z mojho pobytu a dakujem, ze ste ma doteraz citali a podporovali.
Vsetko dobre!
...A nebojte sa bojovat o svoje stastie. Malokedy pride samo.
Romana
Sid | 14. května 2012 v 18:53 | 
to je škoda:/ mala som tvoj blog veľmi rada:) Prajem veľa úspechov;)